Tvorba zisku je základný zmysel podnikania. Nikto z nás by predsa nechcel, aby pracoval zadarmo. Takisto aj akcionár spoločnosti svoj kapitál neposkytuje zadarmo. Zisk vo forme dividend je odmena za podstúpené riziko. Keďže nie som odborník v oblasti zdravotníctva, zamýšľam sa nad týmto problémom z hľadiska finančných vzťahov medzi verejným a súkromným sektorom.
Premiér Fico možno nechcel povedať, že zdravotné poisťovne nemajú dosahovať zisk, ale zrejme mal na mysli iný spôsob jeho tvorby. Bežné poisťovne vytvárajú zisk z rozdielu medzi výnosmi a nákladmi, kde výnosy tvorí prijaté poistné a náklady sú výdaje za vyplatenie poistných súm. Je logické, že snaha poisťovní vedie k tlaku na zvyšovanie poistného a na znižovanie nákladov, čiže úhrad za zdravotné výkony v prípade zdravotných poisťovní. V takomto prípade riziko podnikania nesie poisťovňa a my ako jej klienti nesieme jej kreditné riziko (či nám vyplatí, resp. uhradí potrebnú sumu, ak nastane poistný prípad).
V prípade, že by išlo iba o typ správy "vyzbieraných" peňazí, ako sa zmienil premiér, tak táto podnikateľská štruktúra by sa musela zmeniť. Nemohlo by ísť o zdravotné poisťovne, ale o akési fondy zdravotného poistenia, ktoré by boli spravované akýmisi zdravotnými správcovskými spoločnosťami. V tom prípade by sa ich zisk tvoril rozdielom medzi odplatou za správu tohto zdravotného fondu (napr. 4 percentá z jeho objemu, resp. poplatkov za transakcie) a prevádzkovými nákladmi tejto zdravotnej správcovskej spoločnosti.
Za kľúčový problém však považujem to, že v prípade zdravotného poistenie ide iba o dane. Či chceme, či nechceme, všetky odvody, ktoré platíme, sú obsahovo dane. Pri výpočte sadzby na zdravotné poistenie nie sú použité poistno-matematické princípy výpočtu poistného (napr. ľudia v rôznom veku by museli platiť inú výšku poistného), ale platíme isté percento z hrubej mzdy. Ide teda o daň. Suma poistného už nepatrí nám, ale štátu. A tu vidím morálny problém, že tieto "dane" namiesto do rozpočtu idú do aktív súkromných zdravotných poisťovní a tvoria ich výnos. Keďže poistenie je zo zákona povinné, ide naozaj o jednoduché podnikanie: výnosy sú isté a stačí regulovať stranu nákladov poisťovní.
Tieto problémy existujú preto, pretože neprebehla zdravotná reforma. Nerozlišujeme napr., čo je platba za zdravotné služby (napr. bežné vyšetrenie), ktoré by sme mali platiť rovnako ako keď platíme za služby automechanikovi alebo právnikovi, a čo má byť naozaj predmetom zdravotného poistenia (napr. vznik nejakého ochorenia a náklady na jeho liečbu), kde sa poistné má počítať na základe poistno-matematickej pravdepodobnosti.
Asi najzákladnejšou otázkou je, či má byť zdravotné poistenie povinné alebo dobrovoľné, resp. ich kombinácia. Ak má existovať ako povinné, ide o daň a správu verejných financií, pričom infraštruktúru má právo definovať štát. Je na ňom, či je efektívnejšie tieto zdroje spravovať vo vlastnej réžii, alebo ich nechať spravovať súkromnému sektoru. Dobrovoľné poistenie je priestor pre súkromný sektor, treba však nastaviť vhodné podmienky pre súťaž. Z tohto všetkého vyplynie aj optimálnejšia štruktúra usporiadania zdravotného sektora.
Na záver však treba povedať, že bývalá vláda otvorila sektor "zdravotného poistenia" súkromnému kapitálu len nedávno, a teda meniť unáhlene pravidlá hry je nešťastné, aj keď obsahuje množstvo chýb. Súkromné zdravotné poisťovne mali určité počiatočné náklady a môžu žiadať ochranu ich investícií.
Roman Scherhaufer, podpredseda Predstavenstva Across Wealth Management