Ad Zlato len ako fetiš
V príspevku autor spochybňuje význam zlata v rezervách centrálnych bánk, pričom vymenúva viacero argumentov, prečo sa mu javí držba zlata v rezervách centrálnej banky ako nevýhodná (napr. zlato pokladá za nízko výnosové aktívum, spochybňuje jeho vysokú likviditu a ochranný vplyv pred finančnými krízami). Považuje ho len za psychologickú podporu pre domácu menu u obyvateľstva.
Faktom zostáva, že za posledných desať rokov viacero centrálnych bánk pristúpilo k riadenému predaju časti zlata z devízových rezerv.
Washingtonská dohoda 15 centrálnych bánk z roku 1999 síce explicitne deklarovala, že zlato zostáva významnou súčasťou globálnych devízových rezerv, cieľom dohody však boli riadené predaje zlata na úrovni 400 ton ročne. Keďže centrálne banky sveta držia vo svojich rezervách približne pätinu dostupného zlata, ohlásená dohoda sa zhodovala s dlhoročnými minimami ceny zlata na svetových trhoch (265 USD/oz).
Druhá dohoda z roku 2004 zvýšila tento limit na 500 ton ročne, a to až do roku 2009. V čase, keď cena zlata bola na nízkych úrovniach (270 - 450 USD v rokoch 1999 - 2004), tieto centrálne banky ochotne predávali povolené kvóty zlata. Po zmene trendu poklesu ceny zlata v roku 2002 (cena zlata sa správa do značnej miery inverzne voči kurzu meny, v ktorej sa obchoduje, t. j. voči americkému doláru) a najmä v roku 2006 dochádza k zmene postoja viacerých centrálnych bánk.
V roku 2006 sa nielenže nenaplnila povolená kvóta (predalo sa len cca 400 ton), ale viaceré centrálne banky začali zlato nakupovať (napr. ruská a viaceré ázijské centrálne banky). Niektoré signatárske krajiny dohody (napr. Nemecko) nepredali vôbec nič napriek svojej relatívne vysokej držbe zlata. V kontexte postupne sa meniaceho postoja viacerých centrálnych bánk je preto toto spochybňovanie významu zlata v devízových rezervách NBS nevhodné, ba až škodlivé.
Mnohé z argumentov používaných v nedávnej minulosti a teraz aj autorom článku sa ukázali ako nedostatočne podložené. Hádam by stačilo si len položiť otázku, ktoré z vytýkaných nedostatkov zlata nemajú aj iné aktíva v devízových rezervách. Domnievam sa, že v prípade finančných kríz je väčšina z nich na tom ešte horšie ako zlato.
Aspekt okamžitej likvidity je len jeden z aspektov, o ktoré by sme sa pri devízových rezervách štátu mali zaujímať. Nespochybniteľným faktom zostáva, že zlato je všeobecne akceptovanou formou peňazí, a to už dlhé tisícročia. Takisto je všeobecne akceptované, že hodnota zlata vo vzťahu k jeho kúpnej sile je v dlhodobom horizonte oveľa stabilnejšia než ktorákoľvek iná svetová mena vrátane amerického dolára. Napríklad kúpna sila tejto svetovej meny číslo jeden od roku 1913 (rok vzniku americkej centrálnej banky - Fed) stratila približne 96 percent.
Významná časť devízových rezerv NBS je alokovaná v práve v amerických dolároch. Výnosovosť aktív v "papierových" menách ledva vynahrádza inflačné znehodnotenie príslušnej meny. Navyše z dlhodobého hľadiska sú tieto aktíva oveľa viac vystavené rizikám náhleho znehodnotenia, ba až svojho zániku. Aktuálny podiel zlata v rezervách NBS (4,3 percenta) zďaleka nedosahuje 15 percent, ktorý si zvolila pri svojom vzniku ECB v roku 1999 a z tohto hľadiska by diskusia na tému významu zlata mala skôr smerovať k posilneniu jeho zastúpenia v devízových rezervách NBS.
Jaroslav Hofierka, Prešovská univerzita