"Bude tento zákon pre vás prínosom?" pýtali sme sa tesne po zverejnení návrhu nového zákona o sociálnom poistení jedného z malých podnikateľov. "To vôbec nie je podstatné," odpovedal rezignovane. "Veď neprejdú ani dva mesiace, a už sa bude meniť." A dodal, že nech čert vezme zákony, ktoré treba prakticky nepretržite novelizovať, a keď ich bude brať, nech si k nim pribalí aj tých, čo ich koncipujú a schvaľujú. Pripomenul, ako čosi podobné, ibaže s nadhľadom noblesy ekonóma a právnika detailne poznajúceho históriu, vyslovil neraz na margo našich najnovších zákonov spisovateľ Vojtech Zamarovský. "Všimnite si," upozornil, "že napríklad starí Rimania koncipovali svoje zákony tak, že mnohé z ich platia -- a na celom svete -- doteraz." Aj preto by stálo za povšimnutie, komu pri koncipovaní tých našich prospieva ich nekvalita, teda komplikovanosť, netransparentnosť a zavše akoby až zámerná nezrozumiteľnosť.
Ako všetky roky po novembri, nesie sa aj rok 2003 v znamení nepretržitého maratónu prijímania a rušenia zákonov. Ten je typický nielen ustavičným navrhovaním a schvaľovaním nových zákonov, ale aj ich noviel, noviel noviel a noviel noviel noviel... A tak ďalej. To nesvedčí v prospech zákonodarcov a nesvedčí to ani Slovensku. Môže to znamenať, a mnohí zahraniční investori, ktorí na podnikanie u nás rezignovali, by to mohli potvrdiť, aj spomalenie napredovania ekonomického vývoja. Mohlo by sa zdať, že ustavičné zmeny a zmeny zmien v tejto oblasti, ktoré často privádzajú do zúfalstva občanov, vítajú len právnici. Obávam sa však, že na škodu nás všetkých, nielen oni.
Právnikom sa vďaka zlej koncepcii, a neraz jednoducho diletantskému "ovládaniu" materinského jazyka, ktorým sú zákony formulované, starajú o príjmy. Politikom však umožňujú oveľa viac. Okrem neprehľadného -- a tento prívlastok sme použili zámerne -- množstva bočných príjmov aj "legalizáciu" ciest vedúcich k moci či odstaveniu protivníka, ktorý je k predmetu ich záujmu bližšie ako oni. Zastieranie záujmami spoločnosti, občanov či inými vznešenosťami na tom nezmení vôbec nič.
Keby zákony boli naozaj, a nielen deklaratívne, transparentné, boli by zrejme zrozumiteľné pre väčšinu priemerne vzdelaných občanov a podstatne by znížili aj možnosti ich legálneho (žiaľ) obchádzania.
Žiadali by sa o to viac, že v tejto súvislosti sa v poslednom čase až pričasto dostáva do pomerne chúlostivej situácie aj naša ústava. Priveľa zákonov, najnovšie sa to poslanci Smeru chystajú urobiť so zákonom o zdravotnej starostlivosti, sa práve pre podozrenie, že sú s ňou v rozpore, dostáva pred Ústavný súd. A verejnosti sa čoraz nástojčivejšie musí natískať otázka, čo je to za najvyšší zákon, ak ho zákonodarcovia neakceptujú? Aké to parlament prijíma zákony, ak nie sú s ňou v súlade? Čo za poslancov si to tí, ktorí na voľby už dávno nerezignovali, zvolili, ak prijímajú zákony, ktoré treba novelizovať sotva ich odsúhlasili? Prečo nie sú jednoduché a už v princípe koncipované tak prehľadne a jasno, aby sa podľa nich aj bez pomoci právnikov mohli riadiť všetci? Odpoveď zrejme treba hľadať zasa len v otázke -- komu to prospeje?
StoryEditor