Hoci si nemyslím, že Taliani sa v dohľadnej dobe dostanú do problémov (kvôli tomu, že ECB od roku 2012 garantuje ich verejný dlh), tak túto možnosť úplne nechcem vylúčiť.
Jednak kvôli tomu, že viacerí členovia vládnej koalície zjavne nezavrhli svoje predvolebné reči o vystúpení z eurozóny (vtedy by samozrejme garancia ECB padla, navyše by sa do veľkých problémov dostali aj dlžníci z podnikovej sféry).
Po druhé, z toho dôvodu, že pokiaľ by išli výnosy z desaťročných dlhopisov výraznejšie nahor, tak by banky museli preceňovať časť talianskych dlhopisov v svojich portfóliách (tie, ktoré nedržia do splatnosti), čo by negatívne zasiahlo ich kapitálové vankúše a nedá sa vylúčiť že niektoré menšie, slabšie banky by potrebovali štátnu pomoc.
A po tretie, je to riziko poklesu ratingu mimo investičného pásma, čo by taliansky dlh diskvalifikovalo z portfólií mnohých inštitucionálnych investorov (poisťovne, dôchodkové fondy...).
Preto som sa pozrel na to, že kto by si to najviac odniesol, pokiaľ by nastal najnegatívnejší scenár. A väčšinou sú to tie zraniteľnejšie ekonomiky eurozóny. Podľa štatistík Banky pre medzinárodné platby (BIS) vedú čo sa týka expozície voči talianskemu dlhu (verejnému aj súkromnému) francúzske banky. Tie ho držali koncom druhého kvartálu v objeme zhruba 315 mld. USD.
Keď si to premietneme na francúzske HDP, tak sa dostaneme nad 12 percent. Na druhom mieste sú v rebríčku španielske banky s expozíciou viac ako 5 percent HDP (španielskym bankám posledne „ide karta“, ešte o niečo vyššiu expozíciu majú voči bankám v Turecku, a ďalšie 2 percent HDP voči Argentíne). Na treťom mieste je Holandsko s 3,6 percentami a na štvrtom mieste je ďalšia zraniteľná krajina – Portugalsko s 2,8 percentami.
Top 10 krajín s bankovou expozíciou voči talianskemu dlhu v percentách HDP:
V kontexte tohto grafu mi začala dávať kritika talianskeho rozpočtu zo strany Francúzska väčší zmysel. Francúzi totiž pre rok 2019 plánujú vyšší deficit ako Taliani, čiže v ich prípade by bolo mlčanie zlatom.
Vyzerá to však tak, že sa snažia chrániť svoje banky. Sami by však najlepšie spravili, keby zosekali deficit, aby sa Taliani nemohli vyhovárať na iných, že šetria ešte menej.
P.S.: Tieto štatistiky sa týkajú len čisto bankového sektora. V bankách leží podľa BIS zhruba 700 miliárd z 2,5 biliónového USD talianskeho externého dlhu.
Ďalších takmer 600 miliárd USD je podľa štatistík platobného systému Target 2 v knihách ECB. Zvyšok bude rozptýlený v portfóliách rôznych fondov po celom svete. Tipoval by som, že drvivá väčšina je v eurozóne (a teda aj vo Francúzsku), keďže európske dlhopisy vo všeobecnosti pri nízkych sadzbách vynášajú málo, taliansky dlh bol teda pre fondy pri vyšších výnosoch atraktívny, pričom na rozdiel od dlhopisov menovej eurozóny niesol len drobné menové riziko.