Nesmieme dopustiť, aby blízkovýchodné požiare odviedli pozornosť sveta od hrozby, ktorú predstavujú jadrové ambície Severnej Kórey (KĽDR). Napriek tomu sa zdá, že sa deje práve to. V polovici júla sa skončil summit G8 v Petrohrade výzvou Severnej Kórei, aby zastavila raketové skúšky a zriekla sa svojho programu jadrových zbraní. Čínsky prezident Chu Ťin-tchao naliehavo vyzval na ďalší pokrok v zablokovaných rozhovoroch, aby "bolo možné denuklearizovať celý Kórejský polostrov". Vypadalo to ako diplomatický prielom, avšak skutočného pokroku v ňom bolo menej ako sa na prvý pohľad zdalo.
Počas svojho prvého funkčného obdobia Bushova administratíva dúfala, že dokáže vyriešiť tento problém prostredníctvom zmeny režimu. Nádeje pritom vkladala do predpokladu, že diktatúru Kim Čong-ila zvrhnú izolácia a sankcie. Režim sa však ukázal ako odolný a USA súhlasili s účasťou na šesťstranných rozhovoroch s Čínou, Ruskom, Japonskom a oboma Kóreami. V septembri 2005 to chvíľu vypadalo, že rozhovory vyústia do rámcovej dohody, podľa ktorej sa KĽDR zriekne svojho jadrového programu výmenou za bezpečnostné záruky a ukončenie sankcií.
Diplomacia uviazla na mŕtvom bode až do júla tohto roku, keď Severná Kórea odpálila sériu rakiet do Japonského mora. Prečo Kim riskoval kroky, ktorými sa nezavďačí Číne ako svojmu hlavnému ochrancovi a ktorými na seba privolal rezolúciu OSN? Čiastočne preto, že mu neuniklo, ako mocnosti ponúkajú Iránu zaujímaný balík stimulov, aby sa vzdal obohacovania uránu. Zároveň sa tak zachoval preto, že podstupovanie obdobných rizík sa v minulosti vyplatilo a v tomto prípade sa Kim pravdepodobne domnieval, že riziká sú nízke.
Kim vie, že účastníci šesťstranných rozhovorov sú rozdelení. Všetci si síce želajú nejadrovú Severnú Kóreu, avšak Čína a Južná Kórea dávajú stabilite Kimovho režimu vyššiu prioritu než USA a Japonsko. Juhokórejská verejná mienka je v otázke, ako pristupovať k severu, rozdelená, avšak väčšina obyvateľstva sa obáva, že náhly kolaps režimu by mal katastrofálne dôsledky pre ekonomiku juhu. Podobne situáciu vyhodnotila aj Čína. Peking teda síce príležitostne tlačí na Severnú Kóreu, aby sa vzdala svojho programu jadrových zbraní, avšak nie je ochotný uplatňovať ekonomické páky v takej miere, ktoré by Kimov režim ohrozovali.
Prístup zameraný na zmenu režimu sa ukázal ako neefektívny a pretože čas hrá Kimovi do nôt, má Bushova administratíva tri ďalšie možnosti.
Mohla by použiť silu, lenže niektorí činitelia tvrdia, že keby Severná Kórea v reakcii na obmedzený americký letecký úder rozpútala vojnu, Kimov režim by padol. Vojna by preto bola nepravdepodobná. Zároveň je tiež málo pravdepodobné, že letecký úder by zničil vojenský arzenál ukrytý v jaskyniach pozdĺž demilitarizovanej zóny. Severná Kórea by "recipročne" bombardovala Soul a devastovala juhokórejské hospodárstvo. Južná Kórea a Čína by s najväčšou pravdepodobnosťou takýto útok vetovali.
Druhou možnosťou sú sankcie. Niektorí ľudia vo vláde USA sa domnievajú, že aj keby neznamenali koniec režimu, mohli by Kimovi zasadiť také rany, že by sa svojich zbraní vzdal. Úspech však závisí od Číny. Počas ťahaníc o rezolúciu OSN Čína pohrozila vetom v prípade, že jej text bude obsahovať akékoľvek odkazy na kapitolu VII charty, ktorá umožňuje uplatnenie donucovacích opatrení. Je preto nepravdepodobné, že by sa Kim v takejto konštelácii vzdal svojho jadrového esa.
Zostáva teda tretia možnosť, diplomatické rokovanie, za ktoré si Kim stanovil cenu v podobe priamych rozhovorov s USA, bezpečnostných záruk a podobného balíčka, aký bol ponúknutý Iránu. Vzhľadom na predchádzajúce podvody Severnej Kórey a ťažké overovanie denuklearizácie v totalitnom štáte bude dosiahnutie kontrolovateľnej dohody zložité. Vo svetle ostatných možností by však bolo múdre začať uvažovať o novom diplomatickom balíku.
Autor je profesorom Harvardovej univerzity a bol námestníkom ministra obrany USA
Copyright: Project Syndicate, 2006
www.project-syndicate.org