De Villepin oslabuje Francúzsko

Francúzsky premiér Dominique de Villepin prehral politický boj o reformy. Je rok pred voľbami, ktoré mali rozhodnúť o jeho politickom osude.
Ešte minulý rok sa zdalo, že chôdzu po labilnom politickom lane zvládne. Odpor proti jeho prvému reformnému pokusu sa v prázdninovej horúčave nestačil ani zdvihnúť. Prečo sa teraz zaplnili ulice francúzskych miest, keď minuloročná "zmluva o novom zamestnaní" a tohtoročná "zmluva o prvom zamestnaní" sa až natoľko neodlišujú.
Pretože premiér veril, že čo mu prešlo raz, automaticky mu prejde aj druhýkrát. Veril tomu tým skôr, že pri predchádzajúcom účinkovaní vo funkcii šéfa diplomacie sa zaobišiel bez politických konzultácií vo vlastnej strane, nieto ešte s opozíciou. Lenže tak to dlhodobo nejde.
Základnú chybu de Villepin urobil, keď využil zvláštne ústavné právomoci, aby presadil svoj zákon bez parlamentnej diskusie. Podobné ustanovenia majú aj iné európske štáty. Siaha sa na ne vo výnimočných situáciách, keď hrozí odklad veľkou škodou, alebo keď sa všetky predchádzajúce možnosti vyčerpali. Vyradiť z diskusie parlamentnú opozíciu, sociálnych partnerov aj zástupcov mladých, ktorých sa návrh zákona týka, znamenalo objednať si do ulíc masové pochody.
Chybu urobil aj prezident Chirac, keď tvárou v tvár tlaku manifestácií zvolil uhýbací manéver. V kľúčovom piatkovom televíznom prejave vyhlásil, že zákon bol schválený -- a okamžite požiadal o jeho zmenu. Výsledkom bol jeho osobný debakel.
Zákon je vo svojej pôvodnej podobe fakticky mŕtvy. Deväť z desiatich televíznych divákov si na svojho prezidenta našlo čas, ale väčšinu z nich nepresvedčil. Premiér de Villepin, ktorého by Chirac rád videl ako svojho nástupcu (radšej ako ministra vnútra Sarkozyho), sa od voličov vzdialil ešte viac.
Riešením by bolo rozpustiť Národné zhromaždenie a vypísať predčasné voľby. Lenže táto možnosť je tým posledným, čo by francúzsky prezident urobil. Dnes ešte menej ochotne ako minulý rok. Vtedy bola opozícia bez programu a hlavná opozičná strana, socialisti, bez volebného lídra. Nemá ho ani dnes, ale de Villepin svojou politickou prezieravosťou opozíciu zomkol.
Dôsledky sú plné rizík. Terajšia konfrontácia by mohla prerásť do prekvapujúceho generačného sporu. Mládež netúži po zmene, ale po istotách, ktoré prestávajú byť pre ich rodičov udržateľné. Pomenovaniu tohto problému sa francúzski politici vyhýbajú.
Peripetie spojené so "zmluvou o prvom zamestnaní" by nemuseli ostatných Európanov vzrušovať. Dnešný boj nie je len francúzskou vnútornou záležitosťou. Parížski politici, a zvlášť Jacques Chirac, sú už dlhší čas takí pohltení vnútropolitickými kalkuláciami, že sa vytrácajú z európskej scény.
Keď sa blížia voľby, nie je to nič prekvapujúce. Chirac argumentoval ohľadmi na voličov už minulý rok pred referendom o európskej ústavnej zmluve, keď sa v únii spustila diskusia o liberalizácii služieb. Od partnerov žiadal ústupky s tým, že inak v referende neuspeje. Prehral ho -- a nemá nič, čím by v Európe úver splatil. Paralyzované Francúzsko namiesto inšpirujúcich príkladov ponúka obranárske reflexy. Je jednou z príčin, prečo európska politika stagnuje.