Mraky nad juhotirolskou idylkou

Južné Tirolsko sa často hodnotí ako príkladný model právneho i praktického spolužitia obyvateľstva na národnostne zmiešanom území. Žije tam nemecky hovoriaca väčšina, ale región patrí od roku 1919 Taliansku. Nedávna petícia starostov 113 zo 116 nemecky hovoriacich obcí však naznačila, že staré spory nie sú prekonané.
Celé Taliansko vzbĺklo koncom januára hnevom nad bezočivosťou predstaviteľov nemecky hovoriacich komunít, v ktorých žije 69 percent obyvateľov tejto alpskej provincie nesúcej v taliančine oficiálny názov Provincia autonoma di Bolzano. Známejšie je jej nemecké pomenovanie Autonome Provinz Bozen -- Südtirol, čiže, zjednodušene, Južné Tirolsko. Územne susedí s rakúskym Tirolskom a rakúsky štát bránil dlhé roky záujmy nemecky hovoriacich Juhotirolčanov v ich úsilí o zachovanie aspoň kultúrnej a jazykovej svojbytnosti.
Štatistické rozloženie populácie provincie patriacej do regiónu Trentino-Alto Adige ukazuje, že popri nemeckej väčšine a talianskej menšine tam žije 4,4 percenta Rétorománov používajúcich rétorománčinu, ktorá sa teší tiež postaveniu oficiálneho jazyka.
Nemecky hovoriaca väčšina provincie si pripojenie k Taliansku v roku 1919 nezvolila ani neželala. Mussoliniho diktatúra ju v nasledujúcich dvoch desaťročiach podrobovala tvrdej asimilácii. Podporovala tiež sťahovanie Talianov z juhu, aby latinizácia urýchľovala zmeny percentuálneho zloženia. Po skončení 2. svetovej vojny požadovali nemeckí Juhotirolčania pripojenie k Rakúsku, ale narazili na odmietnutie spojencov. Namiesto toho sa im v parížskej rakúsko-talianskej zmluve udelila rozsiahla autonómia v rámci Talianskej republiky. Zmluvným garantom práv nemecky hovoriacej populácie sa stalo Rakúsko.
Rím si s dôsledným dodržiavaním všetkých prvkov dohody nerobil ťažkú hlavu a frustrácia v provincii s necitlivou byrokraciou vo vzdialenom Ríme sa stupňovala. Od roku 1956 sa množili ozbrojené útoky na taliansku políciu, armádu a reprezentatívne inštitúcie štátu. Hoci neboli namierené na civilné obyvateľstvo, vyžiadali si obete na ľudských životoch. Utíchli až koncom 80. rokov a záverečnú bodku za konfliktom dala v roku 1992 taliansko-rakúska zmluva.
Mala dať. Jeden z posvätných princípov usporiadania národnostných pomerov v provincii je proporcionalizmus. Týka sa aj zamestnaneckej politiky, čo pred dvoma rokmi napadla Európska komisia ako diskriminačný prvok etnickej povahy. Vyhradzovanie kvót najmä pre etnických Nemcov napádajú aj prisťahovalci z iných regiónov Talianska a zo zahraničia. Tradične konzervatívnych nemeckých Juhotirolčanov znepokojujú demografické zmeny spôsobované zvýšenou migráciou, europeizáciou a globalizáciou života.
Zhodou okolností pripravuje Rakúsko novelizáciu svojej ústavy, a tak spomínaných 113 starostov apelovalo na Viedeň, aby do nej zaradila prevzatie ochrannej funkcie Rakúska nad juhotirolskou nemeckou menšinou. V Taliansku sa v apríli konajú voľby a mnohým kandidátom by prišla populisticky ladená národnostná karta v boji o voličov vhod. Pravdepodobnosť, že by si Rakúsko dovolilo ústavne si rozšíriť jurisdikciu na územia iných štátov pod kepienkom starostlivosti o nemecké menšiny, je prakticky nulová. Vytvoril by sa tým výbušný precedens pre celú Európu, a to Európska únia nemôže pripustiť. Idylku pohodlného a bezpečného proporcionálneho usporiadania v závetrí provincie tak zrejme čaká búrlivé obdobie spoločensko-ekonomických zmien, pred ktorými sa 113 obcí neskryje za sukňu Viedne ani za kabát Ríma.