Personálne kompletizovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky medializovalo, okrem iného, požiadavku preniesť rozhodovaciu činnosť o práve občana prerokovať jeho občianskoprávnu alebo trestnú vec bez zbytočných prieťahov na všeobecné súdy. Takýto návrh možno realizovať novelou ústavy, bol by však závažným porušením ochrany ľudských práv a základných slobôd a v rozpore s európskym ústavným aplikačným právom.
Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je základným ľudským právom na súdnu a inú právnu ochranu. Oprávnená osoba (účastník konania), ktorý má záujem o odstránenie právnej neistoty, má neodňateľné právo podať na Ústavný súd sťažnosť. Účelom takéhoto postupu je odstránenie protiprávneho stavu, zabezpečenie uplatnenia nerešpektovania ústavného práva.
Katalóg Listiny základných práv a slobôd tvorí základnú kostru Ústavy SR, má absolútny charakter a nie je možné ho redukovať iba z dôvodu veľkého počtu podaných sťažností oprávnenými osobami. V rámci ústavnosti náš štát musí rešpektovať aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a štrasburskú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.
Aj z tejto judikatúry vyplynulo, že veľké množstvo sťažností sa týka nedodržiavania čl. 6 dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie), podľa ktorého "každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom".
Primeranosť dĺžky konania by mala byť posudzovaná "vo svetle okolností konkrétneho prípadu a s odkazom na tieto kritériá: zložitosť veci, správanie sa sťažovateľa a dotknutých orgánov a toho, čo bolo v spore pre sťažovateľa v hre" (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 31. októbra 2006 k sťažnosti č. 72019/01).
Z rozhodovacej činnosti tohto súdu vyplýva, že pomalý výkon spravodlivosti je najzávažnejší problémom väčšiny krajín EÚ a pre veľký počet sťažností došlo k rozhodnutiu trvať na tom, aby sťažovateľ využil všetky dostupné prostriedky nápravy pri porušení práva na primerané rýchle konanie na vnútroštátnej úrovni.
Z týchto dôvodov došlo od 1. januára 2002 k novelizácii čl. 127 Ústavy SR, podľa ktorého rozhoduje Ústavný súd o sťažnostiach oprávnených osôb, ktoré namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, z dôvodu nečinnosti môže nariadiť, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal a pri vyhovení sťažnosti priznáva aj primerané finančné zadosťučinenie.
Po tejto novele jestvujú tiež rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré konštatujú neprimeranú dĺžku konania v konkrétnych veciach, pričom korigujú rozhodnutia Ústavného súdu s tým, že náprava uskutočnená na vnútroštátnej úrovni bola nedostatočná.
Prax senátov Ústavného súdu SR k tejto problematike je formou konkrétnej kontroly ústavnosti, na rozdiel od odvodených procesných a hmotnoprávnych noriem všeobecného súdnictva. Všeobecné súdnictvo musí konečne samostatne realizovať účinné postupy (legislatívne opatrenia, nové sudcovské miesta, prioritné vybavenie vecí, ktorým musí byť venovaná osobitná pozornosť, zvýšenie profesionality niektorých sudcov, efektívnosť dohľadu nad plynulosťou súdneho konania ministerstvom spravodlivosti SR, predsedami krajských a okresných súdov, zapojením odvolacích senátov, vnútorné revízie a pod.)
Prijatím účinných opatrení všeobecnými súdmi sa vytvorí predpoklad, že domáhanie sa práv účastníkmi konania ústavnou formou bude v podstatne menšej miere.
JUDr. Darina Ličková, sudkyňa Najvyššieho súdu SR