Streda 25. apríla je v Rusku dňom štátneho smútku. Vyhlásil ho prezident Vladimir Putin na vzdanie pocty svojmu predchodcovi, zosnulému Borisovi Jeľcinovi. Rusi tak môžu dumať o radostiach i strastiach jeľcinovskej éry, ktorá zmenila ich krajinu na nepoznanie.
Ruská i svetová verejnosť si v pamäti zachová značne rozporný obraz tohto zakladateľa moderného ruského štátu. Bez jeho pričinenia by sa Sovietsky zväz nerozpadol tak rýchlo a tak relatívne hladko, a preto sú mu vďační tí obyvatelia niekdajšieho komunistického euroázijského impéria, ktorí túžili po vlastných národných štátoch.
Demontáž globálnej vojenskej superveľmoci rozložením na menšie štátne celky a ich hospodárska transformácia zmenila rámcové vzťahy vo svete a umožnila nehatený vzlet globalizačných procesov.
Kým Jeľcinov predchodca v Kremli Michail Gorbačov sa pokúšal reformovať zatuchnutý politicko-hospodársky systém, aby ho udržal pri živote, Boris Jeľcin sa pričinil o to, aby bola komunistická diktatúra raz a navždy pochovaná. Ako boriteľ všetkého starého bol na výsosť úspešný. Menej triezvy odhad a menej istú ruku mal pri formovaní podmienok, z ktorých malo Rusko vzísť ako moderná demokratická federácia opierajúca sa o trhový systém hospodárstva. Neodhadol dobre ani ochotu exsovietskych republík zameniť jeden zväz (sovietsky) za iný, ktorý dostal názov Spoločenstvo nezávislých štátov.
Nie je jasné, do akej miery si bol pôvodne vedomý rizík spojených so zbavovaním štátu kľúčových právomocí pri riadení hospodárstva. Rýchlym odštátňovaním celých hospodárskych odvetví poskytol šancu sprivatizovať ich pomerne úzkemu okruhu podnikateľov a finančníkov. Občania síce dostali príležitosť podieľať sa na celkovom privatizačnom procese pomocou programu kupónovej privatizácie, ale tá sa neujala a úzka vrstva oligarchov teda nedostala teoreticky želateľnú protiváhu v podobe masy drobných akcionárov.
Po pretrhaní tradičných vzťahov medzi producentmi a odberateľmi uviazla v Sovietskom zväze nová ruská ekonomika na niekoľko rokov v chaose rodiaceho sa voľného trhu. V improvizovaných podmienkach sa darilo najmä barterovému obchodovaniu a čiernej ekonomike, pričom štát prichádzal o miliardy neodvedených daní. Uvoľnenie kontroly cien a subvencií rozpumpovalo infláciu, ktorá uvrhla na niekoľko rokov do biedy aj strednú, a nie iba nízkopríjmovú triedu.
To hralo do politických nôt ľavici a hlavne komunistom. Prezident Jeľcin zohral za týchto okolností kontroverznú historickú rolu, keď sa rozhodol pre potlačenie revolty v parlamente. Kým v auguste 1991 bránil parlament pred tankami vyslanými tam komunistickými pučistami, v októbri 1993 sám nasadil tanky proti vzdorovitému parlamentu. Ostreľovanie budovy tzv. moskovského Bieleho domu si vyžiadalo takmer 150 obetí na ľudských životoch. O dva mesiace dostalo Rusko ústavu. Zaručovala právo na ochranu súkromného vlastníctva, kodifikovala rôzne individuálne práva, ale zároveň odobrila hlave štátu mimoriadne právomoci.
Tým sa systém parlamentnej demokracie zmenil na prezidentskú a Boris Jeľcin mohol vládnuť pomocou dekrétov. "Cár Boris" etabloval v druhej polovici 90. rokov tzv. systém riadenej demokracie, ktorý po ňom prebral ním vybraný nástupca na post hlavy štátu Vladimir Putin. Ten teraz môže odvracať výčitky z autoritárskosti a koncentrácie moci v Kremli poukazovaním na prezidentské ústavné kompetencie, ktoré on predsa neporušuje. Keď ich vraj Západ ochotne toleroval Jeľcinovi, prečo nie teraz i jemu?
Adrian Peter Pressburg, spolupracovník HN