Nemáš more? Nepestuj obilie..

Európska únia málokedy reguluje podnikanie tak, že liberálnejších ekonómov mrazí v chrbte. Ale agrárna politika je zrejme koncentrátom všetkých necností spoločenstva. Je naozaj príliš drahá, príliš ochranárska, dlhodobo neudržateľná. Popri ekonómoch a politikoch to čoraz častejšie priznávajú aj niektorí farmári.
Lenže urobiť zásadnú zmenu sa nedarí alebo v skutočnosti nechce robiť nikomu. Preto sme svedkami absurdných prípadov, ako je súčasná kríza s prebytkami obilia.
Vlani sa urodilo toľko obilia, že by sa mohlo vyviezť mimo Európy. Doprava do prístavu je však veľmi drahá.
Človek, ktorý nepozná agrárnu politiku únie, by požiadavku na kompenzáciu za to, že niektorá krajina nemá more, poklepaním na čelo, ale pozor: roľníci sú v práve.
Každý farmár v únii má zaručené, že môže vnútiť svoju úrodu potravinárskej pšenice štátu za slušnú cenu okolo 101 eur za tonu. Je to jedno z mnohých pravidiel poľnohospodárskeho systému spoločenstva. Teraz sa štátnemu intervenčnému fondu nedarí pšenicu vykupovať a vyvážať, takže hovoríme o kríze, o zrútení trhu.
V skutočnosti sa stalo len to, že pšenica by sa mala predávať lacnejšie, pretože sa jej minulý rok urodilo veľa. Lenže to platí pre voľný trh, pre normálne zákonitosti ponuky a dopytu. Prirodzené trhové vzťahy sa snaží agrárny systém únie nahradiť reguláciou. Platí to pre niekoľko desiatok druhov poľnohospodárskych výrobkov.
Odstrašujúcim príkladom je aj trh s cukrom. Únia ho chráni pred okolitým svetom tak, že cukor v členských krajinách je trikrát drahší, ako keby mohla dovážať do Európy konkurencia. Keď sa už konečne Európska komisia pod tlakom WTO odhodlala pre cukrovú reformu, z Bruselu vyšiel čudný návrh. Zmeny by vôbec nerešpektovali, kto v únii vie cukor vyrábať efektívne. Administratívne by sa znížili súčasné kvóty, zaručujúce pestovateľom repy a cukrovarom zisk.
V agrárnej politike je zmätočné aj to, ako sa jej dôsledky predstavujú daňovým poplatníkom. Požiadavka na "morské kompenzácie" pri obilí v podaní českých politikov a agrárnych lídrov znie tak, že pre celé Česko bude úspechom, keď od neprajného Bruselu dotácie vytlčú. Podobné ťahy používajú politici často, napríklad keď ľuďom tvrdia, že nemusia platiť u lekára. Pohľad na výplatnú pásku so strhnutou sumou za zdravotné poistenie jasne dokazuje, že zdravotníctvo nie je zadarmo.
To isté platí o agrárnej politike. Desiatky miliárd eur ročne nedávajú zo svojich vreciek úradníci Európskej komisie. Odvádzajú ich predsa do pokladnice únie všetky členskej krajiny, sú to teda opäť peniaze daňových poplatníkov.
O koľko by občania prišli v prípade obilia? Doprava tony pšenice do Hamburgu stojí asi osemsto korún. Česko chce dotovať aspoň polovicu tejto sumy a vyviezť najmenej milión ton obilia. Ak príde z Bruselu správa o úspechu vyjednávačov z Prahy, bude to znamenať: českí roľníci tentoraz vytiahli z vreciek poplatníkov takmer pol miliardy korún.
Zásadná zmena tzv. Spoločnej poľnohospodárskej politiky únie je v nedohľadne. Najmä farmári v strede Európy po rozšírení spoločenstva získali oveľa vyššie dotácie, než aké brali predtým. Eurostat dokonca zrátal, že českí roľníci si pri rozšírení únie polepšili zo všetkých 25 krajín najviac. Ich príjmy minulý rok oproti predchádzajúcemu vyrástli o viac než dvojnásobok.
Príjmy roľníkov celej desiatky nových členských krajín sa medziročne zvýšili o vyše 50 percent. Dotácie z Bruselu podľa dohodnutých podmienok v budúcich rokoch ešte porastú. Ťažko sa dá čakať, že agrárni podnikatelia budú slová o reforme poľnohospodárskej politiky myslieť vážne.
Svedčí o tom modelový príklad Francúzska, ktoré je v rokovaniach o prípadnom obmedzovaní farmárskych dotácií na celoeurópskej úrovni vždy proti. V týchto diskusiách nie je pritom taký dôležitý fakt, či je príslušná krajina čistým prispievateľom do spoločnej pokladnice únie.
Rozhoduje váha agrárnej a potravinárskej loby. Práve Francúzsko je ukážkou krajiny, kde sa vďaka štedrým dotáciám stali sedliaci, a predovšetkým vlastníci pozemkov, slušne majetnými ľuďmi. Cenu pozemkov bruselské podpory zhodnocujú. Ich majitelia sa postupne vyšvihli z chudobných vidiečanov medzi strednú vrstvu.
Takže aj naďalej pôjde všetko podľa zvrátenej logiky. Medzi farmármi o úspechu nerozhodne, či vedia pestovať pšenicu alebo chovať ošípané efektívnejšie ako konkurenti. Dobrá úroda nezníži ceny, ale bude znamenať vždy ešte väčší zásah do vreciek všetkých daňových poplatníkov. Najhoršie budú na tom tí, ktorí nemajú more...