Ešte pred pár dňami patril Mikuláš Dzurinda k premiantom na medzinárodnej scéne. Svet tlieskal reformám jeho vládneho kabinetu, koaliční partneri si zvykli na závislosť od nezávislých poslancov, bezradná opozícia sčítavala desatinky percent v prieskumoch verejnej mienky a značná časť občanov sa s ním trpezlivo učila skloňovať mantru "oprava reforiem". Aj majster tesár (- politickej taktiky) sa však utne, a v prípade predsedu vlády a najsilnejšej koaličnej strany sú tentoraz dôsledky katastrofálne...
Paradoxne, Dzurindu až tak neoslabil odchod Šimka a Martinákovej, pretože odpadlíkom z ĽS-HZDS mohol ponúknuť viac ako opozícia. Tou slušnejšou podobou boli požiadavky na štátny rozpočet, menej slušnejšou dodatočné kšefty pri províziách za zastupovanie odbojných majiteľov pozemkov pod KIA. Väčším problémom sa stalo obetovanie Ruska: prvoplánovo to vyzeralo ako razantné odmietnutie bezškrupulózneho politika, v druhom pláne sa Dzurinda zbavil nepríjemnej konkurencie pri budovaní imidžu "nosiča" pracovných miest. Zároveň však stratil spojenca do zlého počasia.
Odchodom Ruska sa totiž stratila nárazníková zóna medzi SDKÚ a KDH, ktorá Dzurindovi umožňovala vyhýbať sa priamym konfliktom s kresťanskými demokratmi. Náboženstvo na školách, vzťah medzi štátom a cirkvami, zákaz interrupcií či vnímanie inštitútu rodiny - to všetko bolo medzi ANO a KDH, tu všade sa mohol premiér tváriť ako nezainteresovaný arbiter. Odchodom Ruska však musel na seba prevziať liberálnu agendu v kultúrno-etických otázkach, z čoho vyplýval bezprostredný konflikt s KDH. Aj kresťanskí demokrati mali totiž zúžený manévrovací priestor: v zdravotníctve iba dodatočne korigovali Zajacove kroky, pri zmenách v sociálnej oblasti hrali druhé husle popri nominantoch SDKÚ na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. KDH skutočne zostala už iba Zmluva o výhrade svedomia, pričom konečné (ne)riešenie už nemohol oddialiť žiadny štátny rozpočet či nedokončená reforma.
Po odchode KDH zostala Dzurindova vláda vydaná na (ne)milosť opozícii. Dovládnuť môže, no nemusí, pokiaľ nebude dodržiavať vnútené pravidlá hry. Nie opozícia, ale on bude musieť sledovať prieskumy verejnej mienky, nie Robert Fico, ale on bude musieť budovať koaličný potenciál. Nikoho už nezaujímajú nezávislí poslanci, takmer nič už nebude z opravy reforiem, a svet si už môže hľadať iného premianta. Až príliš rýchlo sa mu všetko rozpadlo pod rukami, až príliš málo spájalo tri stredopravé strany, ktoré takmer osem rokov sedeli v jednej koalícii. Až príliš veľa otáznikov, na ktoré by už nemal hľadať odpoveď iba Dzurinda, ale najmä celá SDKÚ.
StoryEditor