Politici a ekonómovia stále jazdia na vlne ekonomickej eufórie z roku 2017. Nezmenilo to ani spomaľovanie globálnej ekonomiky počas minulého roka. Ich optimizmus narušil až december otrasmi na finančných trhoch. Tie sú však iba začiatkom väčšieho procesu.
David Lipton cez víkend povedal: „Ďalšia recesia je niekde na horizonte a sme na ňu pripravení menej ako by sme mali byť... sme pripravení menej ako na poslednú krízu“. Pre mnohých celkom pesimistické slová od zástupcu šéfa Medzinárodného menové fondu.
A Lipton má v mnohom pravdu. Úrokové sadzby sa pred krízou pohybovali okolo úrovne piatich percent. Priestor na ich znižovanie a následnú stimuláciu ekonomiky bol veľký.
Centrálne banky mali prázdne bilancie. Odvtedy nakúpili takmer $20 biliónov dlhopisov v podobe kvantitatívneho uvoľňovania. Niektoré centrálne banky vlastnia viac dlhu ako je HDP ich krajiny. Stimuly sú vyčerpané.
Vlády sú na tom podobne. Aj keď sa dlhy domácností vo všeobecnosti znížili, dlhy vlád výrazne vzrástli. A to až k úrovniam, ktoré sú považované za rizikové pre zachovanie si dlhovej kredibility. Už to neplatí iba pre Japonsko a periférne krajiny Eurozóny, ale aj Francúzsko, Čínu či USA.
Pozitívom je však bankový sektor, ktorý od poslednej krízy znížil svoju páku. To platí pre USA a v malej miere pre Európu. Opak je však pravdou v Číne. Čínsky bankový sektor si ešte len bude musieť prejsť svojou veľkou reštrukturalizáciou. A tou poriadne neprešli ani európske banky.
Kým sa americké finančné spoločnosti obchodujú zhruba na rovnakých úrovniach ako pred krízou, tie európske stratili až 80 percent svojej hodnoty. Tento dramatický cenový rozdiel ukazuje, akú veľkú nedôveru investori stále chovajú voči európskym finančným inštitúciám.
Aj keď riziko bánk voči domácnostiam je menšie ako pred Veľkou finančnou krízou, riziko voči korporáciám významne stúplo. Korporácie sú najzadlženejšie v histórii, keď nízke úrokové sadzby využili na zadlžovanie sa s cieľom skupovania svojich akcií. Pretože investovať nebolo kam.
Svetová ekonomika rastie od roku 2011 iba malátnym tempom. Zisky firiem stagnujú. Spotrebitelia sú zadlžení a potenciál, že sa obnoví ich kúpna sila, je malý. Kde nie je inflácia a ekonomický rast, životná úroveň stagnuje či klesá.
Rastie sociálne napätie. Od Francúzska cez Čínu až po USA. Prichádzajú nesystémové zmeny, čím potenciál zvýšenia produktivity práce ešte viac klesá. S ním aj potenciál zníženia dlhu.
Skutočne sa zdá, že svet je na tom horšie ako v roku 2007. Ekonomicky je slabší, zadlženejší, sociálne krehkejší a politicky fragmentovanejší.
Nová kríza bude veľkým testom schopnosti vlád a centrálnych bánk udržať veci pod kontrolou. Čína je v tomto smere popredu, keď jej jediným cieľom je zabrániť tvrdému pristátiu ekonomiky a zachovať status quo.
V roku 2007 nadobro praskol súčasný finančný systém. Koniec ekonomického cyklu už nebude iba o bežnej recesií. Pri každej novej recesii na povrch vystúpia tenzie, ktoré sa budovali dekády. Možno až do doby, kým svet nezistí, že globálny finančný systém potrebuje reset.
Autor článku je Ronald Ižip, analytik TRIM Alfa