Vyrovnané až ziskové hospodárenie. Hoci aj vďaka trištvrtemiliardovej štátnej dotácii na oddlženie a prepúšťanie či vďaka predaju nehnuteľností vrátane lukratívnych pozemkov v Mlynskej doline za desiatky až stovky miliónov korún. Hoci aj vďaka nesprávne účtovanej dani, čo môže STV dodatočne stáť až 300 miliónov korún. Výrazné zníženie prezamestnanosti. Hoci aj za cenu opätovného prijímania niektorých zamestnancov do externého pomeru či za cenu prehratých súdnych sporov s prepustenými za milióny korún. Návrat mladých divákov. Hoci aj za cenu de facto stratovej speváckej šou Slovensko hľadá SuperStar, ktorou si vedenie pohnevalo kultúrnejších spoluobčanov. Škoda, že sa popri SuperStar - mimochodom, sto korún mesačne platia aj rodičia tínedžerov - pozabudlo na Dvojku, ktorú si aj tí najkultúrnejší diváci mohli po dlhom čase nepozerania zapnúť bez toho, aby ju vzápätí rezignovane vypli. Vyššie príjmy z reklamy. Hoci aj za cenu porušovania zákona, čo pre televíziu znamenalo pokuty za vyše 20 miliónov korún. Aj taký je výsledok riaditeľovania trinásteho šéfa verejnoprávnej televízie Richarda Rybníčka, ktorého pred necelými štyrmi rokmi podporilo 125 poslancov vládnej koalície i opozície. A to sme sa ešte nepozreli na druhú stranu mince.
Práve druhá strana pomyselnej mince je v prípade generálnych (predtým ústredných) riaditeľov STV - ako potvrdzuje aj história - bernou a určujúcou. Problémom je, že o tejto strane sa vyše milióna ešte stále platiacich koncesionárov - a čo je ešte zarážajúcejšie - aj Rada STV a Dozorná komisia STV - dozvedajú až po odchode zodpovedných. Povinnosť sledovať obidve strany mince má pritom rada i komisia v náplni práce.
Každý, parlamentom, vládou a prezidentom volených či vymenovaných členov rady a komisie má za to nárok na mesačnú odmenu rovnajúcu sa dvojnásobku minimálnej mzdy, čo dnes predstavuje 15 200 Sk, ak nepočítame nárok na cestovné náhrady. Nie je to veľa. Na druhej strane, určite by sa na Slovensku našlo nemálo talentovaných animátorov či dokumentaristov, ktorí by za tieto peniaze (len na odmenu pre 15 členov rady a troch členov komisie ide viac ako tri milióny korún ročne) dokázali podporiť pôvodnú tvorbu.
Vráťme sa však k meritu veci - v tomto prípade k autorom druhej strany mince. Posledným na zozname riaditeľov STV bol reformátor a manažér roka 2005 (podľa časopisu Trend) Richard Rybníček, ktorý po 3,5 roku šéfovania inštitúcii s vyše dvojmiliardovým rozpočtom a mesačným platom viac ako 100-tisíc korún zakotvil údajne v ešte luxusnejšom kresle súkromnej digitálnej televízie Febio TV v Česku. Výsledky auditu za necelý miliónik, ktorý dal po odchode svojho nadriadeného urobiť bývalý člen Rybníčkovho manažmentu zodpovedný za komunikáciu - dnes výkonný riaditeľ STV Branislav Záhradník, sú - eufemisticky povedané - prekvapujúce. Za všetko postačí jeden príklad, a tým je zriadenie šiestich dcérskych spoločností, z ktorých mnohé slúžili s najväčšou pravdepodobnosťou ako celkom dobrý tunelík na vývoz peňazí z STV. Podľa Záhradníka si viaceré fakturovali fiktívne výkony, resp. výkony, ktoré vykonávali zamestnanci STV. Rozdelenie šiestich miliónov na odmeny Rybníčkovmu manažmentu vyznieva popritom ako drobný prehrešok špičkových manažérov, ktorých nedokázala zaplatiť verejnoprávna inštitúcia.
Odmeny, neprimerané odstupné, kontroverzné a nevýhodné zmluvy preslávili aj Rybníčkových predchodcov - pre krátkosť miesta spomeňme - krehkého a nenápadného Milana Materáka a neslávne známy emblém neslobody slova z temných mečiarovských čias Igora Kubiša. Porovnávať týchto troch pánov nikto nechce, keďže ide o neporovnateľné. Sú to však ľudia, ktorí sa na stoličke riaditeľa striedali. A po odchode ktorých krútili mnohí neveriacky hlavami.
O tom, že za Kubiša sa v STV zle hospodárilo a utekali odtiaľ milióny do vreciek hnutiu najvernejších, sa vedelo. Rozdeľovanie odmien za päť miliónov korún pri 175-tisícoch na účte STV bolo jednohubkou oproti nevýhodným zmluvám na výrobu raňajkových televízií, za ktoré dnes verejnoprávnej televízii hrozí takmer miliardová pokuta. Už viac prekvapilo vylievanie špinavej vody po odchode Materáka, ktorého najviac preslávili tzv. zlaté padáky v podobe desať- až dvanásťmesačného odstupného. Za všetko hovorí Rybníčkove vyjadrenie pre český Týden z apríla 2003: STV je v katastrofálnom stave. Máme dlhy okolo jednej miliardy. Máme podpísané nevýhodné zmluvy, ktoré nie sú vypovedateľné. Nemáme peniaze na normálnu prevádzku.
Takmer 15-ročná história samostatnej STV ukazuje, že človek je nepoučiteľný. Aj ten človek, ktorý volí poslancov parlamentu. Teda tých poslancov, ktorí volili doterajších šéfov STV, ktorí volia radu STV. A táto rada bude v stredu voliť nového generálneho riaditeľa televízie. Čo k tomu dodať? Človek je nepoučiteľný. Alebo predsa len áno
Mira Sojková, redaktorka domáceho oddelenia