Právo na štrajk je správna vec. Štrajk za vyššiu mzdu je však perverznosť. Vzťah zamestnanec - zamestnávateľ je vo svojej podstate nerovný. Tí, druhí majú akosi vždy prevahu - už len preto, že si vyberajú z väčšieho sita ako prví. Tí dole, tí slabší, preto potrebujú efektívnu ochranu. Napríklad právo na štrajk.
Ten, akože nátlakový prostriedok zamestnaneckej sebaobrany, má slúžiť ako zbraň proti nemravnosti zamestnávateľov. Lenže vyjednávanie o mzdách nie je nevyhnutná obrana pred zlovôľou kapitálu - a preto by ho zákon nemal povoľovať.
Kedy a koho chrániť
Neobyčajná to krajina: noviny píšu o hromade dielní a obchodov, kde ľudia pracujú v nedôstojných až ponižujúcich podmienkach. Tam by štrajk mal význam, ale tam sa neštrajkuje. Zastaviť výrobný pás sa rozhodli relatívne blahobytní zamestnanci Škodovky Mladá Boleslav. No nie kvôli ponižovaniu, ale aby mali väčšie výplaty.
A v to je tá zvrhlosť: diskusia o platoch je normálnym zmluvným vyjednávaním, žiadna strana sporu nepotrebuje mimoriadnu ochranu. Ani ústavnú, ani zákonnú - o kolektívnom vyjednávaní.
Prežitok minulosti
Takéto vety dnes mnohých pohoršujú. Štrajk považujeme za úplne legitímny prostriedok vyjednávania. Áno, v časoch pred "sociálnym štátom" nemal človek priveľkú šancu, ako si vymôcť vyššiu mzdu. Úspory nemal nijaké, poistenie takisto, neexistovala záchranná sociálna sieť.
Ale keď sa dnes komukoľvek nepáči plat, nič mu nebráni "zdvihnúť kotvu" a ísť niekam inam. Sociálny vankúš je štedrý a firmy nadávajú na nedostatok ľudí. Meniť miesto nie je nič príjemné - ale prijímať a zaúčať nových ľudí tiež.
"Ide nám o to, aby boli čo najmenej poškodení ľudia, a, naopak, aby čo najviac bola poškodená firma," znie slávna veta predáka zo Škody Jaroslava Pavšíka. A nikto sa nad jej zvláštnosťou nepozastavuje. Je normálne poškodiť partnera čo najviac, tak, aby "zmäkol"?
Normálne to bez pochybností je. Možno by to bolo aj správne, ak by podobnú možnosť mala aj druhá strana. Lenže to zamestnávateľ, našťastie (okrem pracovnej výluky), nemôže. Poškodzovať firmu, keď od nej chcem viac peňazí, je preto podlosť. Podliak však nie je odborársky boss.
Nehanebnosťou je kultúra, ktorá takéto správanie toleruje, schvaľuje a zákonom chráni.
Ja tú žemľu zjem
Mzda, na ktorú sa lopotíme, sa v zásade neodlišuje od ceny preslávenej žemle. Zvyčajne máme v obchode tri možnosti: kúpiť, nekúpiť, vyjednávať.
Škodováci rovnako vyjednávajú o cene, za ktorú budú ďalej pracovať. Lenže namiesto troch normálnych možnosti chcú štvrtú: poškodiť firmu, aby bola ústupčivejšia. Preložené do jazyka pekárne: "Buď mi tú žemľu predáte za korunu, alebo vám z nej kúsok odlomím!"
Aby sme si rozumeli: odbory nerobia nič proti zákonom, iba sa snažia využiť dnešnú situáciu. Či je to múdre, to nechajme na chvíľu bokom. Problematická je celá tá "situácia".
A ešte niečo: Je na počudovanie, koľko ľudí hovorí o "spravodlivom podiele na zisku", ale akosi sú ticho o logickom a nevyhnutnom dôsledku, teda o "spravodlivom podiele na strate".
Petr Kamberský, komentátor Hospodářských novin, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.