Zlato, vládne dlhopisy a niektoré meny, ako napríklad americký dolár, sú často vnímané ako najlepšie riešenie v časoch neistoty, počas recesie, keď má kapitálová ochrana väčšiu prioritu ako zhodnotenie kapitálu.
Používanie hedgingu počas hospodárskej stagnácie, alebo počas poklesu, môžeme najlepšie prirovnať k uzavretiu poistky na kompenzáciu, resp. na zmiernenie nepriaznivých pohybov na trhu rizikových aktív, ako akcií, korporátnych dlhopisov a nehnuteľností.
Hedging nie je bez rizík, pretože závisí od výberu produktu a načasovania vstupu na trh, čo má veľký vplyv na potenciálny úspech. Základom dobrého hedgingu je nájdenie vhodného aktíva, pri ktorom korelácia s inými triedami aktív počas recesie klesá.
Zlato ide zvyčajne v protiklade k akciám
Štúdie ukázali, že vývoj zlata a akcií je počas recesie v protiklade. Znamená to, že z historického hľadiska sa zlato počas recesie pohybuje opačným smerom ako akcie.
Avšak samotná skutočnosť, že ekonomika vstupuje do recesie, nemusí nutne zvyšovať cenu zlata. Závisí to aj od správania sa iných trhov.
Vo všeobecnosti však možno povedať, že počas recesie úrokové sadzby zvyčajne klesajú, zatiaľ čo akcie klesajú, oslabené poklesom tržieb vyvolanom strachom spotrebiteľov zo straty zamestnania a ich tendenciou šetriť peniaze namiesto ich utrácania.
Hoci by tieto faktory mali predstavovať podporu pre zlato, averzia investorov k riziku spojená s hospodárskym spomalením môže vyvolať potrebu investorov znížiť expozíciu vo všetkých oblastiach.
Špekulatívne hedgeové fondy by tak mohlo spôsobiť výpredaj zlata, a to len z dôvodu celkového zníženia expozície.
Čo náš učí história
Od roku 1965 došlo k siedmymi recesiám. V priebehu týchto období došlo k rastu cien zlata v piatich prípadoch. V jednom prípade zaznamenalo výrazný pokles.
Jedným z kľúčových faktov hovoriacich v prospech zlata v prípade nadchádzajúcej krízy je pravdepodobná politická odpoveď zo strany regulačných orgánov, ktorá vytvára podporu pre rast nominálnej ceny žltého kovu.
Ak sa pozrieme späť na reakciu po globálnej finančnej kríze a na kvantitatívne uvoľňovanie zo strany Fedu, je zrejmé, že zlato sa zintenzívnilo vždy, keď sa zistilo, že Fed ma opäť v pláne zmierniť politiku.
Zlato posilnilo za niekoľko týždňoch koncom roka 2011 na svoje nové maximá. Následne, keď si investori uvedomili, že centrálna banka nedokáže zabezpečiť takú infláciu, ako si nákupcovia zlata predstavovali, začal trh mierne meniť svoje správanie.
Začiatkom rok 2012 sa otočil vývoj amerického dolára. Voči euru tak zlato dosiahlo svoj vrchol záverom roku 2012 a voči japonskému jenu v apríli 2013. Bolo to práve týždeň predtým, ako guvernér japonskej centrálnej banky Haruhiko Kuroda predstavil svetu „veľkú bazuku“ – kvantitatívne uvoľňovanie.
Neznamená to však, že zlato bude natrvalo dole, alebo že centrálne banky naozaj nedokážu zvýšiť infláciu, ak by chceli. Keby mal svet smerovať do novej recesie, došlo by k tomu pri rekordnej výške zadlženia a navyše pri nízkych, alebo dokonca záporných úrokových sadzbách.
S tak malým manévrovacím priestorom a uvedomením si, že „staré konvenčné“ nástroje ako kvantitatívne uvoľňovanie a nulové či záporné sadzby nefungujú, siahnu regulačné orgány čoskoro po niečom novom.
Môže ísť o nástroje cielené na HDP, či fiškálne forsírovanie ekonomiky. Tie by mohli priniesť oveľa vyššiu infláciu, keď sa peniaze budú dostávať priamo do ekonomiky a nespôsobia len rast cien finančných aktív, čo bolo hlavným dôsledkom kvantitatívneho uvoľňovania a nízkych sadzieb.
V tomto prostredí, keď peniaze tlačené do reálnej ekonomiky, budú znižovať mieru zadlženia pri stále nízkej nezamestnanosti, môže zlato opäť hrať úlohu aktíva, ktoré si drží svoju hodnotu v porovnaní s ostatnými. Ak teda dôjde k odpovedí regulačných orgánov týmto smerom, ceny zlata budú pravdepodobne rásť.
Autor článku je Ole Hansen, komoditný stratég Saxo Bank