Štyri roky trvá vojna v Iraku. Vojna, ktorá mala zásadným spôsobom znížiť riziko globálneho terorizmu, odstrániť regionálneho tyrana Saddáma Husajna a eliminovať jeho zásoby chemických a jadrových zbraní. A ako nie nevýznamný bonus priniesť stabilitu v širšej oblasti ako je Perzský záliv. Formálna bilancia plnenia cieľov je takáto: Teroristi pokračovali v sofistikovaných útokoch: v Madride, Londýne a nonstop útočia na všetky možné ciele v Iraku. Husajn a jeho najvernejší prišili o moc a naostatok časť z nich aj o život. Husajnove chemické a jadrové zbrane, tak ako o nich dlho pred rokom 2003 referovali politici, tajné služby a ďalší špecialisti, sa v podstate nenašli (ale to neznamená, že ich v kritickom momente Husajn nemal).
K tomu treba pripočítať tisícky zabitých vojakov na obidvoch stranách frontu a desaťtisíce zabitých irackých civilistov, rozvrat tamojšej spoločnosti a faktickú občiansku vojnu medzi šiitmi a sunnitmi. Reflexia poslednej vojny v oblasti Perzského zálivu je z tohto pohľadu teda čierno-čierna, teda fiasko. A ešte jedno zjednodušenie: za všetko môže vláda USA, a kto by to chcel ešte jednoduchšie, tak George Walker Bush. Teraz je to veľmi populárne a po zániku globálnej politickej bipolarity - demokratický Západ verzus totalitný Východ (rozumej ten komunistický) - tak praktická zahraničná politika USA sa stáva akoby náhradným záporným pólom pre "demokratov celého sveta".
K zjednodušenému vnímaniu aktuálneho stavu v Iraku patrí i to, že sa Spojeným štátom nepodarilo znovu nastoliť poriadok a akú-takú demokratickú vládu. Už i letmý pohľad do politologických a dejepisných príručiek však hovorí, že v Iraku fakticky poriadok (v chápaní novovekej anglosaskej ústavnej tradície) od roku 1920 nebol. Navyše sa aj zabúda, že základ dnešného krvavého chaosu položili svetové mocnosti po skončení 1. svetovej vojny nezmyselným delením Osmanskej ríše a voluntaristickým vytyčovaním hraníc či zriaďovaním mandátnych území.
Rozhodujúcu rolu v Iraku na začiatku 20. storočia hrala Veľká Británia, ktorá tvrdo kontrolovala situáciu v krajine až do konca 50. rokov minulého storočia. Po revolúcii a zvrhnutí monarchie (1958) opozíciou (arabskí nacionalisti, komunisti, kurdskí nacionalisti a liberálni demokrati) sa nezhody však prehlbovali. Kurdská menšina sa dostala na okraj spoločnosti, panarabský nacionalizmus spolu s odmietaním existencie Izraela dostal tretí "pilier" - socialistické riadené hospodárstvo. Vrcholom bolo uzurpovanie si moci v štáte utopistami zo strany BAAS. A záver väčšina z nás si už pamätá - autokratická vláda Saddáma Husajna, kruté represálie voči šiitom, marginalizácia kurdskej menšiny, desaťročná vojna s Iránom, napadnutie Kuvajtu, aktuálna vojna v Iraku.
Teraz, keď sa táto "druhá vojna v zálive" bilancuje, je módne byť pacifistom, tvrdým odporcom amerického globálneho imperializmu, je "in" kritizovať všetkých tých "pätolizačov Bieleho domu" - vojna v Iraku sa stala výhodným artiklom v predvolebných kampaniach naprieč celým svetom.
Niet pochýb, že USA a kľúčoví spojenci urobili fatálne chyby, G. W. Bush sa tvrdohlavo odmietal pozrieť pravde do očí, a preto aj postupne strácal a stráca podporu v tejto vojne. Ku cti britským vládam Tonyho Blaira slúži to, že sa Británia svojou masívnou účasťou v tejto vojne a pevným spojenectvom s USA prihlásila k svojej zodpovednosti za rozhodnutia z minulosti A treba to zdupľovať - ako jediná krajina s priamou väzbou na konštruktérov Versaillského mieru.
"Keby som to vedel, tak by som sem nechodil..." Asi najpopulárnejšia veta z francúzskeho filmu Gombíková vojna z roku 1962. Teraz v tomto duchu mudrujú takmer všetci. Áno, v symbolickej rovine administratíva G. W. Busha prišla takmer o všetky gombíky na svojej uniforme. Na Blízkom či Strednom východe je a aj dlho bude nevhodný mundúr pre štátnu správu a samosprávu to, čo navrhli a zaviedli otcovia - zakladatelia americkej únie. USA však Európanom v minulom storočí mnohokrát zachránili kožu, nemali by sme ich preto nechať v štichu v pekle Iraku, v ktorom práve "múdri Európania" zakúrili pred takmer 90 rokmi. A už vôbec nie preto, že väčšina ľudí nemá rada Busha juniora. Veď už iba o 22 mesiacov príde do Bieleho domu nový prezident...
Peter Turčík, editor Názorov a analýz