Predseda NR SR Pavol Paška sa minulý týždeň s čitateľmi HN podelil so svojimi dojmami z Írska. Írsky ekonomický zázrak je podľa neho výsledkom "širokospektrálnej dohody, sociálneho partnerstva a konsenzu vlády, podnikateľov a odborov".
Hľadanie odpovede na otázku, na čom je založený írsky "zázrak", by si zaslúžila samostatný príspevok. V súvislosti s tak často zdôrazňovaným sociálnym partnerstvom však chcem poukázať na priepastný rozdiel, ktorý u nás existuje medzi slovnými deklaráciami a realitou. Skutočný "význam", ktorý dnes exekutíva a parlament prikladajú tripartite, ilustruje niekoľko faktov:
1. Ešte v minulom roku sa sociálni partneri, teda zástupcovia zamestnávateľov a zamestnancov, po dlhých a náročných rokovaniach dohodli na konkrétnom návrhu posilnenia tripartizmu v riadení Sociálnej poisťovne. Posilnenie tripartizmu bol vládou deklarovaný princíp, ktorý je obsiahnutý aj v jej programovom vyhlásení. A aká je skutočnosť? Parlament schválil poslanecký návrh, ktorý bol celkom iný, čím úplne odignoroval dohodu sociálnych partnerov. Štát, zastupovaný v tripartite najmä ministerstvom práce, si tak v tejto dôležitej otázke urobil z tripartity javisko pre svoj sólový part a zo sociálnych partnerov urobil obyčajných divákov - štatistov. To, zrejme, má veľmi ďaleko od širokospektrálnej dohody na írsky spôsob.
2. Začiatkom tohto roka sa ako blesk z čistého neba objavil v parlamente poslanecký návrh na rozšírenie záväznosti kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na všetkých zamestnávateľov. Tento návrh má veľmi závažné dôsledky pre zamestnávateľov, a preto je mimoriadne zarážajúci spôsob, akým bol tento návrh schválený. Objavil sa ako nepriama novela v procese prijímania iného zákona, tzv. zákona o tripartite, zrejme ako výsledok spoločného postupu odborov a ministerstva práce, pričom zamestnávatelia boli úplne obídení, o návrhu s nami, zrejme opäť zámerne, nieleže nikto nerokoval, ale ho nikto s nami ani nekonzultoval. Zamestnávatelia okamžite požiadali ministerku práce o zvolanie mimoriadneho zasadnutia tripartity, táto žiadosť však bola bez udania dôvodu odignorovaná a parlament návrh schválil.
3. Tretím príkladom veľmi zvláštneho chápania tripartity je novela Zákonníka práce, ktorá je v súčasnosti v pripomienkovom konaní. Konkrétne rokovania o jednotlivých navrhovaných zmenách nás ešte len čakajú, ale ich výsledok je do značnej miery predurčený písomnou dohodou odborov a politickej strany Smer o povolebnej spolupráci, ktorá obsahuje aj záväzok na konkrétne zmeny v Zákonníku práce v prospech zamestnancov. Spoločný postup vlády a odborov, bez zohľadňovania názoru zamestnávateľov, však tiež nie je to, čo majú v západnej Európe na mysli pod pojmom sociálne partnerstvo.
O tripartizme a sociálnom partnerstve preto nestačí len hovoriť. Tripartita nie je len sólo jedného z partnerov, ako tomu bolo v prípade zmeny spôsobu riadenia Sociálnej poisťovne. A nie je to ani presilovka dvoch na jedného, ako v prípade rozširovania záväznosti kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa či Zákonníka práce. Tripartita by mala byť rovnocenným partnerstvom troch partnerov, zamestnávateľov, odborov a vlády. Mala by byť, ale ako ukazujú aj vyššie uvedené fakty, nie je.
O írskom zázraku teda môžeme začať uvažovať až vtedy, keď aj v prípade sociálneho partnerstva prestaneme na Slovensku kázať vodu a piť víno.
Ján Oravec, prezident Združenia podnikateľov Slovenska