Lisabonská stratégia z roku 2000 mala posilniť rast, inovácie a zamestnanosť v EÚ pri súčasnom zachovaní sociálnych modelov jednotlivých krajín. Stratégia (Lisabon 1) sa zrodila v čase výnimočnej prosperity v Európe aj vo svete. V nasledujúcich rokoch prišiel zákonitý pokles, ktorý preukázal nereálnosť stanovených cieľov. Depresia však nebola podstatnou príčinou krachu Lisabonu 1. Ako hlavné nedostatky boli identifikované neefektívna koordinácia pri plnení príliš obšírne stanovených cieľov a nedostatočné osvojenie politickými autoritami.
Prvá verzia obsahovala ambiciózne ciele, podporila porovnávania medzi krajinami a zvýšila povedomie verejnosti vydávaním publikácií so štatistikami. Pri implementácii ale Lisabon 1 zlyhal a stal sa iba slabým byrokratickým nástrojom na porovnávanie pokroku v merateľných ukazovateľoch.
Na jar 2005 nevyhnutne nasledovala revízia pôvodnej stratégie. Vysoko ambiciózne formulácie ako "stať sa do roku 2010 najkonkurencieschopnejšou ekonomikou sveta", čo by znamenalo predstihnúť USA v HDP na obyvateľa, si v revidovanej stratégii (Lisabone 2) oprávnene nenašli miesto. Lisabon 2 zúžil vymedzenie priorít na ekonomický rast a zamestnanosť a preferuje národný prístup. Každý členský štát identifikuje vlastné prioritné oblasti, zlepšenie v nich potom prispeje k celkovej výkonnosti EÚ. Dôvodom takéhoto prístupu bolo okrem spomínanej sebareflexie aj rozširovanie EÚ, ktorej výsledkom je ešte väčšia heterogénnosť spoločenstva.
Dokumentom definujúcim priority, ciele a opatrenia na ich dosiahnutie je Národný program reforiem (NPR), ktorý členské krajiny po prvýkrát predložili v októbri roku 2005. Slovensko si v Národnej lisabonskej stratégii za svoje priority stanovilo: 1. informačnú spoločnosť; 2. inovácie, vedu a výskum; 3. vzdelávanie a zamestnanosť a 4. podnikateľské prostredie. Po roku sa nachádzame vo fáze, keď členské krajiny pripravujú prvý odpočet plnenia cieľov v NPR a naskytá sa otázka, či sa EÚ vydala správnym smerom a aké sú šance, že revidovaný Lisabon už naplní ciele.
Je ešte zavčasu na komplexné hodnotenie a prvé indície nám poskytnú implementačné správy NPR členských krajín. Prvé merateľné výsledky môžu byť v najlepšom prípade známe najskôr v roku 2008, na konci trojročného cyklu. Lisabonská stratégia si len ťažko môže dovoliť ďalší neúspech, je preto kľúčové analyzovať správnosť nastúpenej cesty už v jej začiatkoch.
Pozorovatelia ocenili zavedenie NPR na ročnej báze, ale vyčítajú Lisabonu 2 slabú previazanosť na rozpočet EÚ a stále nepostačujúce osvojenie si politickými autoritami. Niektoré krajiny si ani neurčili svojho "Mr. Lisabon", teda človeka z politickej špičky zastrešujúceho celú agendu, čo môžeme označiť ako minimum politickej vôle na jej napĺňanie. Okrem toho má EÚ len slabé nástroje na to, aby prinútila krajiny plniť stanovené opatrenia. Je totiž suverénnym rozhodnutím krajiny, aké kroky v hospodárskej politike vykoná. Kontinuitu navyše oslabuje politický cyklus.
Akýkoľvek projekt, či už v podnikateľskej alebo vo verejnej sfére, by sa mal hodnotiť podľa toho, aká je jeho hodnota, nie podľa toho, koľko kapitálu sa doň vložilo. V prípade Lisabonu bolo dosiaľ preinvestovaného politického kapitálu veľmi veľa s prinajmenšom "neuspokojivými" výsledkami. Dôvod, prečo sa ho Európa nechce vzdať, je jeho hodnota, ktorou je naša hospodárska prosperita.
Autor je pracovníkom Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR