Stredoeurópske zoskupenie V4 zostáva žiť ďalej napriek svojmu spochybňovaniu a odpisovaniu. Ak by jeho existencia závisela iba od vôle politikov členských krajín, striedajúcich sa vo vládnych kreslách, pravdepodobne by naozaj nemala budúcnosť. Umelé predlžovanie činnosti by sa skôr či neskôr zákonite skončilo.
To, že idea Vyšehradu -- spolupráca a solidarita -- pokračuje už viac ako pätnásť rokov, dokonca aj po dosiahnutí pôvodného spoločného cieľa začlenením Slovenska, Česka, Poľska a Maďarska do NATO a Európskej únie, je nádejou na jej zotrvanie. Predovšetkým spoznávaním a zbližovaním obyvateľov a záujmových organizácií v rozličných sférach mimovládnych občianskych aktivít. V tom by mal spočívať hlavný zmysel a perspektíva V4 ako symbolu zachovania našej spoločnej kultúrnej identity v Európe nehľadiac na národné špecifiká a odlišnosti. Politici by mali byť iba nevyhnutným a často trpeným rámcom, ale v žiadnom prípade nie určujúcim faktorom tejto spolupráce.
Na nedávnom stretnutí premiérov V4 na mieste jej vzniku v maďarskom mestečku Visegrad oficiálne schválili zvýšenie rozpočtu spoločného fondu z 3,2 na 5 miliónov eur. Spustili aj obnovenú internetovú stránku štvorky v národných jazykoch a angličtine. Možnosti spolupráce sú, našťastie, oveľa širšie a nemali by ich obmedzovať ani dvojstranné spory politikov, ako naposledy Ferenca Gyurcsánya a Roberta Fica, či vnútorné problémy štátov skupiny. Tým sa jednoducho nedá vyhnúť.
Malebný Vyšehrad v Dunajskom ohybe zostáva symbolom vzniku stredoeurópskej spolupráce spred viac ako pätnástich rokov. Historické súvislosti však siahajú takmer spred sedemsto rokov. Na mieste, ktoré bolo od prvej polovice 14. storočia do začiatku 15. storočia sídlom uhorských panovníkov, sa už v roku 1335 uhorský kráľ Karol Robert po prvý raz stretol s českým panovníkom Janom Luxemburským a poľským kráľom Kazimírom III. Výsledkom ich rokovania bola dohoda o politickom a obchodnom spojenectve.
MARTIN BENKO, spolupracovník HN v Budapešti