Parížska alergia

Zasa tí Francúzi! Daimler a Lagardere, súkromní akcionári zbrojného koncernu EADS, najnovšie znížili svoj podiel v tomto obrovi, a naopak, prostredníctvom finančnej spoločnosti CDC Paríž sa v ňom podiel francúzskeho štátu zase zvýšil. Zdá sa, že ak ide o obranu strategicky definovaných záujmov, pre vládu v Paríži nie je nič príliš komplikované.
V Nemecku vyvoláva takýto patriotizmus rozhorčenie. Nejde totiž len o zbrojný priemysel. Štát vlastní významné podiely prakticky vo všetkých veľkých podnikoch, akými sú trebárs Air France, Renault či France Telecom -- o energetických molochoch Gaz de France a Electricité de France ani nehovoriac. Týmto spôsobom si vláda chce aj naďalej zabezpečiť právo spolurozhodovať o smerovaní týchto podnikateľských subjektov. Dnes a niekde inde to síce môže pôsobiť staromódne, ale vo Francúzsku sú podobné stanoviská súčasťou základného politického prístupu: ekonomika je, samozrejme, aj vecou štátu. Demokraticky legitimizovaná vláda má podľa týchto názorov plné právo intervenovať, ak ide o všeobecné blaho.
Je možné, že podobnou politikou je Francúzsko v krátkodobom horizonte schopné ochrániť kľúčové podniky pred predajom do rúk zahraničných záujemcov. V strednodobom a v dlhodobom výhľade však podobné postoje zabránia vytvoreniu európskych koncernov, ktoré by mohli efektívne reagovať na konkurenciu z USA a Číny. Pri protekcionizme totiž v konečnom účtovaní prehrávajú všetci.
Z Berlína a Bruselu sa z času na čas ozvú hlasy, podľa ktorých je legitímne, ak politika definuje svoje záujmy aj v priemysle. Dokonca aj komisárka pre hospodársku súťaž Neelie Kroesová sa často otvorene vyslovuje v prospech "európskych šampiónov".
Jasné je však toto. Ani Európska komisia, ani vlády jednotlivých štátov nemajú určovať, kto a s kým sa spojí. Minimálna požiadavka politiky musí znieť, že vzniku takýchto šampiónov nebude brániť. V prípade spoločnosti Suez malo Francúzsko šancu ukázať svoju rozhľadenosť. Ale namiesto toho aj v tomto prípade v Paríži uprednostnili vlastné národné riešenie.
Vo Francúzsku má takýto postoj svoje dôvody. Čiastočne vychádza z dogmatického postoja v hospodárskych otázkach a čiastočne sa vláda pokúša podobnými zásahmi korigovať chyby, ktorých sa dopustila. Na rozdiel od USA a Veľkej Británie ani vo Francúzsku, ani v Nemecku neexistujú miliardové dôchodkové fondy, ktoré by investovali veľkú časť prostriedkov do podnikových podielov. Po rozpustení mnohonásobne prepojených účastí na firmách z oboch strán Rýna uvoľnený kapitál prevzali väčšinou anglosaské fondy. A tak dnes patrí väčšina kapitálu štyridsiatich najväčších francúzskych koncernov zahraničným investorom. Tieto fondy rozmýšľajú prevažne v kategórii výnosov.
Za kľúčový negatívny zážitok pre politiku sa vo Francúzsku považuje prevzatie francúzskej obalovej firmy Pechiney spoločnosťou Alcan. Alcan teraz čelí kritike, že potom nedodržal dohodu o zachovaní pracovných miest a že také niečo sa už nesmie opakovať. Práve v tejto súvislosti treba hodnotiť aj reakciu francúzskej politiky -- už takmer alergickú -- na pokusy o prevzatie francúzskych podnikov zahraničnými.
Ďalšia konsolidácia koncernov z priemyslu i služieb je v Európe medzitým už nielen nevyhnutná, ale dokonca aj vo vlastnom záujme zainteresovaných štátov. Pravda, ak ide o vytvorenie európskych šampiónov, v dôsledku individualistických postojov v priemyselnej politike už Francúzsko premrhalo veľa dôvery.
Prvé francúzske podniky to už nedobrovoľne cítia. Príklad z vojnového loďstva. Zbrojný koncern Thales chcel kúpiť brémsku špecializovanú elektronickú spoločnosť Atlas. Lenže nemecká vláda uplatnila právo veta -- preto, aby uprednostnila nemecké konzorcium. Thales sa teraz sťažuje, že šanca na vytvorenie špičkovej európskej firmy v oblasti využitia sonárnej techniky sa takto stratila. Najnovšie manévre okolo EADS však naznačujú, že francúzska vláda z prípadu nevyvodila ešte všetky konzekvencie. (gaf)