Pekelná architektúra

Film Sklenené peklo mal katastrofické zafarbenie. Rozprával o požiari vo vysokej budove postavenej z betónu a zo skla, tak, ako väčšina kancelárskych budov posledných desaťročí. Skleneným peklom je aj to, v čom musíme neraz žiť. Symbolom moderných budov je sklo od dvadsiatych rokov minulého storočia, keď Mies van der Rohe sníval o sklenenom mrakodrape. Asi by sa čudoval, keby videl, že dodnes sme neprišli na nič lepšie. Sklo sa stalo staviteľským klišé a počíta s ním väčšina nových projektov. Velebí sa tým minimalizmus, kvôli ktorému musia úradníci viacerých generácií veľkú časť svojho života tráviť v skleníkoch s filtrovaným vzduchom chladeným klimatizáciou. Na skle sa mali ušetriť ohromné peniaze, pretože zaručovalo dostatok denného svetla, v skutočnosti sa v takýchto budovách svieti rovnako a v lete sa množstvo dodatočnej energie minie na ich ochladzovanie.
Priesvitnosť nám už môže ísť na nervy, stále však nenarazila na pomyselný sklenený strop. Nachádza ďalšie možnosti svojho uplatnenia -- od priesvitných kabeliek až po priesvitné počítače. Tam, kde začala svoju cestu, však môže aj skončiť. V novoročných úvahách viacerých svetových architektov sa objavilo prianie zbaviť sa sterilných sklenených budov a nájsť čosi, čo nás môže osloviť viac ako sterilné priehľadné materiály. Novými hrdinami sú zdobené priečelia, renesanciu zažívajú okná, ktoré už nesiahajú od podlahy až po strop. Plakať za nimi asi budú iba horolezci, ktorí si slušne privyrábali ich umývaním. Viac chudobných horolezcov znamená menej lozenia a menej mŕtvych horolezcov, čo je len ďalšia vynikajúca správa.