Slobodan Miloševič vstúpi do histórie ako hlavný, ale určite nie jediný vinník rozpútania vojny, ktorá viedla k rozpadu bývalej Juhoslávie, a ako prototyp nacionalizmu ako "najvyššieho štádia komunizmu" (Adam Michnik). Po kariére radového aparátnika komunistickej strany v roku 1987 počas návštevy Kosova odhalil potenciál, ktorý by mohla jeho kariére ponúknuť manipulácia národnej otázky.
Keď sa vo východnej Európe zrútil komunizmus, Miloševič pochopil, že jediný spôsob, ako sa udržať pri moci, je čerpať z náhradnej ideológie: nacionalizmu. Jeho prejav z júna 1989 na Kosovom Poli zostane klasikou svojho druhu. Prezentoval sa ako obhajca Srbov a neváhal použiť juhoslovanskú armádu, aby presadil najskôr svoju myšlienku Juhoslávie a neskôr Veľkého Srbska vrátane území v Chorvátsku, Bosne a Kosove.
Výsledkom bol debakel. Tieto vojny sa skončili dvoma medzinárodnými intervenciami (1995 v Bosne a 1999 v Kosove) a Srbsko bolo úplne porazené. "Všetci Srbi v jednom štáte!" skandovali kedysi stúpenci Miloševiča. To sa raz uskutoční, ale v "malom Srbsku", ktoré sa práve teraz blíži k strate dvoch posledných častí Juhoslávie: Čierna Hora bude o svojej nezávislosti hlasovať v máji a o konečnom štatúte Kosova sa má rozhodnúť do konca tohto roku.
Po smrti Miloševiča sa vynára niekoľko hrozieb:
Po prvé: Nacionalisti z Miloševičovej Socialistickej strany, a predovšetkým z Radikálnej strany Vojislava Šešelja, sa pokúsia kampaňou očierniť Medzinárodný trestný tribunál a všeobecnejšie Západ. Ten sa vníma nepriateľský pre Srbov a zhovievavý k Chorvátom a bosnianskym a kosovským moslimom.
Po druhé: Vo Viedni sa začína srbsko-albánske rokovanie o konečnom štatúte Kosova. Žiaden zo srbských predákov nemá chuť postaviť svojich spoluobčanov pred realitu a vstúpiť do dejín ako "ten, kto stratil kvôli Srbsku Kosovo". Nechcú ani len pripomenúť korene Miloševičovho vzostupu, fakt, že tým, kto prehral Kosovo, je práve bývalý silný muž z Belehradu.
Po tretie: Po smrti Miloševiča sa obete "etnických čistiek" v Bosne a Kosove nedočkajú rozsudku nad hlavným obvineným v Haagu. Proces bol príliš ambiciózny a príliš dlhý. Zo začiatku Miloševič v televíznych prenosoch napádal "nelegitimitu" justície tých, ktorí bez medzinárodného mandátu spustili bombardovanie NATO proti jeho krajine. Prenosy prestali a proces uviazol na vypočúvaní tisícov svedkov.
Odtiaľ prvá lekcia: proces so Saddámom Husajnom si nedal za cieľ súdiť ho "za všetko, čo vykonal", ale len za dva alebo tri presne definované zločiny. Druhá lekcia: Bosna podala žalobu na Medzinárodný súdny dvor pre genocídu. Namiesto procesu posudzujúceho individuálnu zodpovednosť tých, ktorí boli pri moci, sa prechádza na logiku kolektívnej viny.
Po štvrté: Môžu utrpieť vzťahy medzi Srbskom a Európskou úniou. Miloševič v roku 1995 v Daytone dokázal, že je nenahraditeľný a bez neho by sa neuskutočnila dohoda, ktorá ukončila vojnu v Bosne. Považoval sa za takého nenahraditeľného, že si myslel, že má voľné ruky v Kosove. Fatálne sa prerátal.
Európska únia dala Srbsku ultimátum do konca mesiaca vydať Karadžiča a Mladiča, tých, ktorí sú najviac zodpovední za masakry v Bosne, ako podmienku pokračovania o Zmluve o stabilizácii a pridružení. Karadžič sa skrýva v Bosne a generála Mladiča v Srbsku chráni niekto zo srbskej armády.
Terajší premiér Koštunica, ktorý Mladičovi podpísal papiere na odchod z armády do dôchodku, bude sotva podstupovať skúšku sily s armádou, aby vyhovel žiadosti medzinárodného tribunálu, ktorý väčšina Srbov považuje za diskreditovaný. Diskreditácia haagskeho tribunálu by mohla sťažiť úsilie Európskej únie, ktorá sa pokúša vysvetliť Srbom, že pohľad na vlastnú nedávnu minulosť je podmienkou vstupu do európskej rodiny.
Autor je hosťujúcim profesorom politických vied na Harvardovej univerzite.