Bieloruská opozícia je bezradná, Západ rozhorčený a prezident Alexander Lukašenko neskrýva nadšenie. Ani nie preto, že si v nedeľných voľbách zaručil vyše osemdesiatpercentné víťazstvo a tretiu päťročnicu pri moci. Dôvodom jeho radosti je aj to, že sa opozícia zatiaľ nezmohla na väčší prejav odporu proti sfalšovaným výsledkom. Že sfalšované boli, o tom niet pochýb.
Je mylné si myslieť, že Lukašenkovi záleží na tom, čo si Európska únia o legitímnosti volieb myslí. Alebo že sa ľudia takému víťazstvu zasmejú, ako tvrdí jeho opozičný protivník so šesťpercentnou úspešnosťou Alexander Milinkevič.
Lukašenko jednoducho potreboval staviť na úplnú istotu. Nesfalšovať výsledky len polovičato a riskovať druhé kolo volieb. Aj keď v krajine čas na revolúciu ešte nedozrel, prípadné druhé kolo by mohlo ulicu povzbudiť. Troj- až dvadsaťtisícový dav sa dá vždy umlčať. A v Bielorusku netreba ani tak dlho čakať, kým náznaky volebnej revolty úplne neopadnú.
Hoci opozícia chce byť aktívna, nemôže sa porovnávať s tou, aká bola na Ukrajine. Chýba jej, napríklad, podobné know-how. Sám Milinkevič priznal, že na demonštrácie prídu len tí, čo sa o tom dozvedia. Opozícia však prístup do médií nemá. Neorganizuje tzv. autobusové zájazdy do Minska ani sa tam nechystá budovať stanové mestečko. A čo je hlavné, nemá peniaze. Ani len v kampani nedokázala na "povolené" spoty minúť uzákonený strop 30-tisíc dolárov. Aj preto, že jej štedrejšia finančná podpora zo zahraničia neprišla.
To, že Lukašenko už dávnejšie sprísnil legislatívu týkajúcu sa registrácie opozičných zoskupení, malo pre neho opodstatnenie. Európska únia napríklad nemôže finančne podporiť pololegálne organizácie. V Bielorusku je väčšina opozičných skupín pololegálna. Dvadsaťtisíc ľudí, ktorí sa k politickej opozícii hlási, sa zväčša stretáva na súkromných adresách.
Snaha únie o pritvrdenie postoja sa preto zdá opodstatnená. Ibaže, výsledok je viac ako symbolický. Brusel nechcel ísť proti sebe ani bežným Bielorusom. Namiesto ekonomických tak zaviedol len diplomatické sankcie. Tie rozšíria súčasný zoznam predstaviteľov režimu, ktorí nemajú do krajín únie povolené cestovať, na príslušníkov policajných a vojenských zložiek. Pritom Lukašenko už dávnejšie výnosom obmedzil štátnym predstaviteľom pobyt v zahraničí maximálne na dva dni, aby sa "nenainfikovali" demokraciou.
Možno to je pritiahnuté za vlasy, ale Bielorusku pomôže práve otvorenosť. Najmä keď Minsk ani raz neodmietol rozvojové projekty, ktoré tam únia rozbehla. Neodmieta ani európsku pomoc pre školy a študentov, aj keď, paradoxne, jeho snahou je "výchova" mladých. Práve oni sú totiž zmenám naklonení, ale zatiaľ pre informačnú bariéru nemali kde a s čím porovnávať Lukašenkovu podobu demokracie.
StoryEditor