Terorizmus v Londýne a francúzske aj holandské odmietnutie ústavnej zmluvy Európskej únie vrátili opäť do módy europesimizmus. Krach júnového summitu EÚ a trpké rozbroje medzi Tonym Blairom a Jacquom Chiracom podnietili niektorých pozorovateľov vyhlásiť začiatok konca Európy.
Títo ľudia sa mýlia. Európa nie je mŕtva ani neumiera. Nedávne udalosti znamenajú koniec jednej podoby európskej integrácie -- vízie o "čoraz užšej únii", z ktorej vznikne federálny štát a stane sa novou superveľmocou.
Táto vízia nemala možnosť prežiť ešte pred nedávnymi nezdarmi. V okamihu, keď sa pôvodná šestka zakladajúcich krajín začala rozširovať o severoeurópske, juhoeurópske a najnovšie aj o východoeurópske krajiny, stará federálna vízia bola odsúdená na zánik. Ústava sa koncipovala tak, aby bola dvadsaťpäťčlenná Európa efektívnejšia, nie aby vytvorila silný federálny štát.
Chiracova rétorika obsahuje často zmienky o "multipolárnom svete", v ktorom nie sú už Spojené štáty jedinou superveľmocou. Nedávny výskum Pewovho strediska zistil, že pre mnohých Európanov USA stratili príťažlivosť a privítali by, keby Európa hrala vo svetovej politike významnejšiu úlohu. Keby aj Amerika prišla o časť svojej atraktívnej "mäkkej sily", európska postindustriálna verejnosť nie je ochotná zaplatiť cenu -- v podobe zdvojnásobenia alebo strojnásobenia podielu obranných výdavkov na celkovom HDP -- za investíciu do armádneho sektora, ktorá bola potrebná na vyrovnanie jej "tvrdej sily".
Európske vyhliadky napriek tomu nie sú také chmúrne ako predpokladajú pesimisti. Sila je v dnešnej svetovej politike rozložená ako trojrozmerná šachová partia, ktorá sa nehrá len horizontálne, ale aj vertikálne. Na hornej šachovnici medzištátnych vojenských vzťahov sú USA jedinou svetovou superveľmocou s celosvetovým dosahom. Je nepravdepodobné, že by Európa alebo Čína v nasledujúcich dvoch desaťročiach predbehli Američanov. Na tejto úrovni je svet unipolárny.
Na strednej šachovnici ekonomických vzťahov je už svet multipolárny. Ide o šachovnicu, na ktorej už Európa pôsobí ako únia a významnú úlohu hrajú aj ďalšie krajiny ako Japonsko a Čína. USA nemôžu dosiahnuť obchodné dohody alebo urovnať antimonopolný spor bez súhlasu Európskej komisie. Nedávno musel americký Kongres prepracovať daňovú legislatívu v objeme niekoľkých miliárd dolárov, keď Svetová obchodná organizácia rozhodla v prospech európskej sťažnosti. To určite nezodpovedá opisu unipolárneho sveta.
Spodná šachovnica zahŕňa transnacionálne vzťahy, ktoré prekračujú hranice mimo dosahu kontroly vlád -- čiže od drog, cez nákazlivé choroby a klimatické zmeny, až po cezhraničný terorizmus. Na tejto šachovnici je moc rozložená chaoticky medzi neštátnych aktérov. Žiadna vláda nedokáže kontrolovať výsledok bez spolupráce s ostatnými. USA tu potrebujú pomoc Európanov a ani tento svet nemá zmysel označovať za unipolárny.
Na spodnej šachovnici je dôležitá aj miera úzkej občianskej spolupráce, ktorú ovplyvňuje atraktivita alebo mäkká sila danej krajiny. Európske štáty sú v tomto ohľade bohato obdarené, lebo prekonali storočia vzájomnej nevraživosti a vybudovali veľký úspešný trh.
Jedným z rizík nedávnych neúspechov je zastavenie rozširovania EÚ. Na konci studenej vojny sa východoeurópske krajiny nesnažili utvoriť miestne aliancie ako v dvadsiatych rokoch minulého storočia, ale pozerali na Brusel, ako na magnet svojej budúcnosti. Podobne aj Turecko a Ukrajina prispôsobili svoju politiku preto, že ich láka Európa. Strata mäkkej sily, ktorá vyplýva z odmietnutia ďalšieho rozšírenia, by bola nezdarom pre Európu, Balkán aj pre medzinárodnú stabilitu.
Aký ďalší krok urobí EÚ? Niektorí ľudia radia, aby sa vrátila na pôvodných šesť krajín ako vnútorného jadra, ktoré tvorilo federáciu v širšej únii. Tento prístup je lákavý pre tých, ktorí sa domnievajú, že referendá vo Francúzsku a v Holandsku boli odmietnutím britského liberálneho ekonomického modelu.
Táto diagnóza je podozrivá, pretože podľa výskumu verejnej mienky mali mnohí z tých, čo hlasovali "non", výhrady voči Chiracovi alebo vysokej miere nezamestnanosti, prípadne voči obidvom. Je nepravdepodobné, že by sa tieto obavy dali rozptýliť obratom späť smerom k pôvodným šiestim členom EÚ. Navyše by to neveštilo nič dobré pre liberalizáciu trhov práce, ktorú európske ekonomiky potrebujú, aby sa pohli z miesta.
Lepšou cestou pre EÚ je ukázať, že Európa stále funguje. Znamená to kompromis v otázke nového rozpočtu, ktorý zoškrtá časť výdavkov na spoločnú poľnohospodársku politiku a vyčlení prostriedky na integráciu nových členov, ktorí do únie vstúpili v minulom roku. Je to tiež pokračovanie dôležitej úlohy, ktorú Európa hrá v zahraničnej politike -- napríklad motiváciou Srbska na dosiahnutie dohody o budúcom statuse Kosova alebo snahou presvedčiť Irán, aby sa zriekol plánov na obohacovanie uránu.
Takisto dôležité bude neochvejne presadzovať závery súčasného kola obchodných rokovaní WTO z Dauhe a dotiahnuť do konca záväzky z minulosti, ktoré sa týkajú pomoci Afrike. Keď sa usadí prach, možno sa podarí nakoniec uzatvoriť medzivládne dohody upravujúce niektoré inštitucionálne usporiadania, ktoré by v prípade schválenia riešila nová ústava.
Taká praktická a efektívna EÚ sa možno nestotožní so vzletnými rétorickými ašpiráciami, ktoré politici tak milujú, ale zároveň nebude upadať. Práve naopak: taká Európa môže mnoho získať pre seba a súčasne prispieť mnohým aj pre zvyšok sveta.
Joseph S. Nye je bývalý námestník ministra obrany USA. Prednáša na Harvardovej univerzite, je autorom knihy The Power Game: A Washington Novel.
Copyright: Project Syndicate 2005
www.project-syndicate.org