Zakliesni politické oživenie odborov kolesá globalizácie? Alebo ich narastajúca sila podporí väčšiu rovnosť a spravodlivosť a prispeje k tomu, že sa globalizácia stane trvalejšie udržateľnou?
Tak alebo onak -- odbory predstavujú pri vývoji nášho ekonomického systému (v roku 2008 a aj po ňom) dôležitú divokú kartu. Stúpajúci vplyv odborárskych organizácií je zreteľný na mnohých nedávnych udalostiach: na kontroverznej dohode nemeckej kancelárky Angely Merkelovej o zvýšení minimálnych miezd zamestnancov pôšt, neutajovaných pochybnostiach niekoľkých amerických prezidentských kandidátov v otázke zahraničného obchodu a prisťahovalectva alebo na predtým nejestvujúcej starostlivosti čínskeho vedenia o pracovné podmienky.
Elita a odbory
Okrem politického vplyvu prežíva znovuoživenie vážnosti odborov medzi intelektuálmi. Ekonómovia odborárske hnutia niekoľko desaťročí hanobili, lebo vraj zvyšujú nezamestnanosť a dusia rast, ale dnes majú odbory podporu aj od špičkových mysliteľov, ako je napríklad Paul Krugman. Ten tvrdí, že silnejšie odbory sú potrebné na to, aby vyvažovali najhoršie excesy globalizácie.
Neočakávané znovuzrodenie odborov ako politickej sily je prekvapujúci najmä v USA, kde členstvo v odborových organizáciách kleslo v súkromnom sektore z 25 percent (1975) na súčasných osem percent. Americké firmy, počínajúc technologickou špičkou Google a končiac maloobchodným reťazcom Wal-Mart, dokázali nachádzať spôsoby, ako udržať prevádzku bez odborov. Baštou odborárskych organizácií tak zostal verejný sektor s 35-percentnou organizovanosťou.
Jedna z mojich najlepších kamarátok z detstva sa vydala za odborového predáka, ktorý mal v USA také veľké problémy získať zamestnanie, že sa nakoniec presťahoval aj s rodinou do "štrajkomilnej" Kanady.
Odbory a tretí svet
Dnes chcú americkí politici, ako je kongresman Barney Frank, vrátiť odborom ich niekdajšie postavenie. Existuje však dobrý dôvod na skepsu. V relatívne chudobnej krajine, ako je Čína, môžu efektívne odbory pomôcť vyvažovať moc zamestnávateľov a zabezpečovať zamestnancom výhody v podobe vyššej kvality života, ktoré prevyšujú náklady na rast.
Podmienky vo fabrikách v niektorých regiónoch Číny až priveľmi pripomínajú USA na začiatku 20. storočia, teda v čase pred vznikom odborov. Tisícky čínskych pracovníkov umierajú každoročne v uhoľných baniach, kde sú aj tie najzákladnejšie bezpečnostné predpisy iba zdrapom papiera...
V prípade USA a bohatých európskych štátov je však argument -- silnejšie odbory by priniesli viac výhod než nákladov -- oveľa pochybnejší. Väčšina zamestnancov tu už má zabezpečené zákonné práva vrátane ochranných opatrení, za ktoré odbory pred sto rokmi bojovali.
Vplyv odborov tak teraz až priveľmi často slúži na presadzovanie nepružných pracovných postupov a rovnostárskych mzdových štruktúr, ktoré nedostatočne odmeňujú pracovné úsilie a kvalifikáciu.
Nie je prekvapujúce, že najväčšiu koncentráciu odborov zvyčajne má verejný sektor, kde je produktivita nízka a fiškálne obmedzenia mäkké. Najmä školské odbory sú katastrofou, lebo v mnohých štátoch blokujú akúkoľvek racionalizáciu alebo zlepšenie vzdelávacieho systému.
Brzda voľného obchodu
Pred modernou érou globalizácie dokázali odbory rozkvitať vďaka tomu, že sa organizovali v celoštátnom rozsahu, čo im vytváralo obrovskú silu na vyjednávanie. Dnes, po prudkej povojnovej expanzii globálneho obchodu, väčšina odborov zisťuje, že ich monopolná moc je naštrbená, ak nie už úplne deštruovaná.
Preto sa odborárske organizácie vo veľkej časti rozvinutého sveta
zubami-nechtami snažia zablokovať rokovania o voľnom obchode, ktorý by ich pozície mohol oslabiť.
Niektoré témy, ktoré odborári presadzujú -- napríklad otázky ľudských práv a kvality životného prostredia -- sú nenapadnuteľné. Keď sa však odbory pokúšajú spojiť tieto témy s obchodom, dá sa o ich motivácii pochybovať.
Ukážkovým príkladom je odborárske lobovanie proti dohode o voľnom obchode medzi USA a Kolumbiou, ktorej ratifikácia by posunula vzťahy medzi USA a Latinskou Amerikou o obrovský krok vpred. Legitímne otázky -- akým spôsobom viedla kolumbijská vláda vojnu (až epických rozmerov) proti povstalcom, ktorých financovali drogové kartely -- nemôžu prebiť širšie témy. A tak sa aktivisti bojujúci proti dohode začali sťažovať, že Kolumbia je protiodborová krajina, pretože nechráni odborárov pred násilnosťami povstalcov. Kolumbijská vláda však namieta, že násilím páchaným povstalcami trpia všetci Kolumbijčania -- a že členovia odborov sú mu práve, naopak, vystavení menej než zvyšok populácie.
Táto hra sa, bohužiaľ, opakuje stále dokola v celom rade obchodných rokovaní, z ktorých mnohé sa týkajú Číny.
Divoká karta
Bohatým krajinám sa prerozdeľovanie príjmov robí omnoho lepšie prostredníctvom systémov daní a dávok než prostredníctvom vládnych vyhlášok o posilnení odborov. Bohatí dnes v mnohých krajinách platia na daniach tak málo, že prechod na rovnú daň s veľmi vysokou úrovňou úľav by bolo veľmi dobrým zlepšením -- aby nízkopríjmové rodiny neplatili nič.
Pre krajiny so strednými príjmami je rozhodnutie ťažšie. Aj tu však platí ako rovnako správne riešenie -- posilnenie zákonných práv zamestnancov a umožnenie, aby tak naostatok väčšina odborov postupne "zvädla".
Lenže my sa asi najskôr dožijeme toho, že narastajúci politický vplyv odborov sa stane významnou destabilizujúcou silou pre obchod a rast, a to so značne neistými dôsledkami.
Keď vidíme, ako sa najvyšší politickí predstavitelia v mnohých bohatých krajinách podlizujú odborom tak, že si vzájomne dávajú rany v otázkach voľného obchodu a prisťahovalectva, máme všetky dôvody obávať sa ťažkostí, ktoré nás čakajú. Práve preto budú odbory v roku 2008 jednou z hlavných ekonomických divokých kariet
Kenneth Rogoff, profesor ekonómie a verejnej politiky na Harvardovej univerzite, USA. V minulosti bol hlavným ekonómom MMF.