V uplynulých dňoch sme boli svedkami búrlivej parlamentnej diskusie na tému predaja SPP. Koaliční poslanci naostatok prijali uznesenie, ktoré konštatuje, že pri predaji SPP došlo k porušeniu viacerých zákonov, ako aj k finančným stratám vyčíslených rádovo v mld. Sk.
Ak som správne vnímal túto diskusiu, tak jej jadrom boli predovšetkým otázky transparentnosti a efektívnosti celého procesu predaja SPP. Žiaľ, znovu sa potvrdilo, že prednosť majú dôsledky a nie príčiny stavu veci. V opačnom prípade by sa politici museli primárne zaoberať otázkou vhodnosti zvolenej formy privatizácie, ktorá priamo determinuje jej výsledky merané v dosiahnutej cene a transparentnosti celého procesu. Ak by sa totiž pri privatizácii SPP, ale rovnako sa to týka aj ostatných predajov, zvolila metóda verejného predaja cez kapitálový trh, nemuseli by dnes politici riešiť transparentnosť a efektivitu. V civilizovanom svete je totiž predaj cez burzu bežný a je považovaný aj za najtransparentnejší spôsob obchodu.
Otázkou teda ostáva: Prečo v doterajšej histórii samostatného Slovenska ani jedna vláda nevyužila práve túto metódu? Že by bol problém práve v tej transparentnosti? Odpovede politikov sa asi nedočkáme. Je tu však iná otázka, na ktorú by mohli odpovedať: Prečo občania tejto krajiny, na rozdiel od okolitých krajín, nemajú šancu kúpiť si žiadnu akciu z tzv. strategických podnikov, akými sú napr. SPP, Slovenské elektrárne, Slovak Telekom, atď.? Alebo právo na slušné dividendy z majetku, ktorý desaťročia budovali naši rodičia a starí rodičia, majú len zahraniční investori a štát?
Predpokladám, že sa ozvú hlasy hovoriace o tom, že kapitálový trh je síce dobrý nástroj predaja, ale nie v prípade predaja strategickému investorovi. Otázkou však je, či ten strategický investor je skutočne tou najlepšou alebo jedinou možnou alternatívou. Prax z okolitých krajín je totiž taká, že ak sa vlády rozhodli hľadať aj strategického investora pre významné spoločnosti, tak tomu väčšinou vždy predchádzalo umiestnenie minoritného balíka akcií na domácej burze. Dôvody takéhoto postupu sú jednoznačné. Okrem veľkého množstva pozitív, uvedené riešenie skrýva nielen šancu na najvyššiu možnú cenu, ale hlavne transparentnosť predaja. Žiaľ, v našich podmienkach sme sa takého niečoho nedočkali ani v jedinom prípade, a tak sa teraz politici hádajú.
Kým vlády vyspelých krajín, ako aj okolitých reformujúcich sa ekonomík, uprednostňovali pri predaji podielu v štátnych podnikoch práve formu predaja cez domáce burzy, Slovensko sa vydalo cestou najskôr budovania domácej "kapitálotvornej" vrstvy s následným výpredajom "rodinného striebra" nadnárodným monopolom. A tak sme sa dostali do situácie, že kým sa jednotlivé politické garnitúry navzájom obviňujú z netransparentného predaja štátneho majetku, slovenskí občania sú nútení hľadať si investičné príležitosti na zhodnocovanie svojich úspor za hranicami tejto krajiny. Náš kapitálový trh im totiž neponúka prakticky žiadnu šancu na zhodnocovanie ich úspor. Rovnako ju nedáva ani našim podnikateľom, ktorí by vďaka nemu mohli ľahšie a efektívnejšie financovať svoje podnikateľské nápady a možno aj vďaka tomu zamestnávať viac pracovníkov alebo vyplácať vyššie mzdy.
Je to veľká škoda nielen pre nás občanov, podnikateľov a štát, ale v konečnom dôsledku aj pre samotných politikov. Veď čo by už malo byť pre politika väčšou hrozbou ako strata dôveryhodnosti zapríčinená netransparentným nakladaním s naším spoločným majetkom ?
Róbert Kopál, riaditeľ AOCP
Článok vyjadruje jeho osobný názor
StoryEditor