"Zrelosť je všetko," končí Edgar v Kráľovi Learovi. Ponechám na shakespearológov, aby vyriešili, čo tým myslel. Pre diplomatov a historikov je však pochopenie koncepcie zrelosti stredobodom ich práce: súvisí s poznaním, do akej miery je určité rokovanie alebo konflikt pripravený na to, aby sa riešil.
Možno to znie akademicky, ale nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Spojené štáty a ostatní traja členovia blízkovýchodného kvarteta -- Európska únia, Rusko, OSN -- plánujú pozvať mnoho strán izraelsko-arabského konfliktu na novembrové rokovania neďaleko Washingtonu.
Je Blízky východ zrelý na riešenie?
Problém spočíva v tom, že tento konflikt ešte ani zďaleka nie je zrelý na riešenie. Ignorovanie tejto skutočnosti povedie k neúspechu, ak nie priamo ku katastrofe.
Zrelosť má niekoľko prvkov: musí existovať nejaký vzorec, ktorý zúčastnené strany prijmú; diplomatický proces, ktorý ich k tomuto bodu privedie; a protagonisti schopní a ochotní uzavrieť dohodu.
Nie je jasné, či je niektorá z týchto podmienok na Blízkom východe splnená. Veľa sa už povedalo či napísalo o tom, ako by mala "konečná podoba" mieru medzi Izraelom a Palestínčanmi vyzerať, ale medzi oboma stranami stále pretrvávajú rozdielne názory na dôležité otázky hraníc, štatútu Jeruzalema a jeho svätých miest, práv utečencov, budúcnosti izraelských osád a bezpečnostného usporiadania.
Sú tu aj procesné otázky. Kto by sa mal na vyjednávaní zúčastniť? Aké témy by mali byť na programe rokovaní? Akým aktivitám vrátane násilia a obsadzovania území treba počas rokovaní zabrániť?
Najkľúčovejšia je však podmienka regionálneho vedenia. Predseda Palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás si možno želá podpísať mierovú dohodu s Izraelom, ale existuje minimum dôkazov, že má dostatočne silnú pozíciu na to, aby to aj dosiahol. V Gaze stratil všetky právomoci a aj na Západnom brehu Jordánu je jeho moc biedna. Keby bola Palestína štátom, bola by hodnotená ako neúspešná.
Pozícia izraelského premiéra Ehuda Olmerta je silnejšia, ale tiež neistá. Jeho koaličná vláda existuje hlavne preto, že veľa členov izraelského parlamentu vie, že by v predčasných voľbách prišli o kreslo. Zostáva otvorenou otázkou, či by maximum toho, čo Olmert pravdepodobne bude schopný a ochotný ponúknuť, zodpovedalo minimu toho, čo bude Abbás schopný akceptovať.
Neúspech rokovaní by posilnil odporcov zmierenia
Snaha ukončiť blízkovýchodný konflikt v takejto atmosfére by bola zbytočná. Naopak, neúspech by na obidvoch stranách posilnil tých, pre ktorých je diplomacia stratou času.
Čo by sa teda malo robiť?
Po prvé, je dôležité, aby očakávania boli skromné. "Úspech" treba definovať úzko. Úsilie o dohodu v najrozpornejších bodoch konečného mierového urovnania je nerealistické. Úspechom by už bol aj obyčajný súhlas s agendou ďalších rokovaní. Tu aj kdekoľvek inde bude treba, aby sa na čelo postavili USA -- od zúčastnených strán sa nedá očakávať, že samy dosiahnu konsenzus.
Po druhé, je nevyhnutné, aby sa toto rokovanie stalo začiatkom seriózneho procesu, nie jednorazovou udalosťou. Treba sa vystríhať pevných časových mantinelov, lebo dejiny ukazujú, že by neboli splnené. Nikto by však nemal odísť z rokovaní s pochybnosťami o odhodlaní USA a ostatných členov kvarteta zabezpečiť, aby tento proces bol v čo najbližšom čase úspešný.
Po tretie, diplomacia nemôže prežiť, tým menej prosperovať v podmienkach, ktoré sa ustavične zhoršujú. Palestínčania si musia začať spájať mier a diplomaciu predovšetkým so zlepšovaním vlastných životných podmienok. To si vyžaduje zvýšenie bezpečnosti, väčší prísun pomoci a investícií a takisto aj obmedzenie vyvlastňovania pôdy, ktoré je v rozpore so sľubom vlastného štátu. Izraelčania zasa požadujú a aj si zaslúžia viac bezpečnosti.
Po štvrté, tí, ktorí sa nezúčastnili na rokovaniach, musia mať možnosť neskôr sa k tomuto procesu pripojiť. Najdôležitejšou bariérou pre Hamas a ostatných by mal byť jasný záväzok vzdať sa ozbrojeného násilia v snahe dosiahnuť svoje politické ciele.
Po piate, nemožno od palestínskeho vedenia očakávať, že bude riskovať kvôli mieru bez politickej ochrany. To znamená, že vlády arabských krajín pod vedením Egypta a Jordánska, ale tiež za účasti Saudskej Arábie a ďalších štátov Arabskej ligy musia verejne deklarovať ochotu podporiť mier založený na spolužití s Izraelom. Takisto by pomohlo, keby krajiny, ktoré to môžu aj urobiť, zdôraznili svoju pripravenosť vyčleniť prostriedky na pomoc pri budovaní palestínskeho štátu a opätovnom usídľovaní utečencov aj ľudí žijúcich v osadách, ktoré budú na základe prípadnej mierovej dohody zlikvidované.
Vyhnúť sa neúspechu je niekedy najdôležitejšie
Niekomu sa tento prístup môže zdať prehnane skromný. Na veľké ambície však zatiaľ nedozrel čas. Podmienka pre mier na Blízkom východe sa za sedem rokov od čias, keď zainteresované strany pozvala na rokovanie Clintonova administratíva, výrazne zhoršili. Vedúci izraelskí a palestínski predstavitelia sú dnes oveľa slabší ako ich predchodcovia, Hamas kontroluje Gazu, Irán má väčší vplyv, boli vybudované ďalšie osady aj bezpečnostný múr, USA zapadli v Iraku a stratili v celom regióne svoj kredit.
To však nie je argument v prospech váhania. Nečinnosť je na Blízkom východe len málokedy užitočná. Je však nevyhnutné, aby nové úsilie nenapáchalo viac škody ako osohu. Vyhnúť sa neúspechu je niekedy lepšie, ako snažiť sa dosiahnuť veľký úspech. Práve teraz je taká situácia. Dnešní diplomati by urobili dobre, keby si spomenuli na varovanie slávneho francúzskeho štátnika Talleyranda: "Surtout, messieurs, point de zéle." Predovšetkým, páni, nie toľko horlivosti.
Richard N. Haas, predseda Rady pre zahraničnú politiku, USA