Množstvo zahraničných ciest tureckého prezidenta Abdullaha Güla svedčí o novej sebadôvere Turecka na svetovej scéne v čase, keď jeho ekonomika zažíva rozmach a ako do kandidátskej krajiny EÚ doň len tak tečú zahraničné investície, napísala agentúra Reuters.
Gülovo zvolenie za prezidenta v auguste posilnilo rastúci obchodný a diplomatický trend orientácie na tradičných partnerov Turecka od Západu po Strednú Áziu, Rusko, Irán, arabský svet a východnú Áziu. Prehlbovanie vzťahov s týmito oblasťami, motivované často potrebou energií, by sa však malo považovať za vedľajšiu záležitosť, za doplnok, a nie za náhradu tureckého úsilia o vstup do EÚ, zdôrazňujú analytici.
Gül, ktorý ako minister zahraničia pomáhal pri začiatkoch prístupových rozhovorov s EÚ, nedávno navštívil Pakistan a Turkménsko a o niekoľko dní pôjde do Kazachstanu. Vo Francúzsku bol minulý týždeň a ešte predtým v Gruzínsku.
"Táto nová mnohorozmerná zahraničná politika nie je na úkor nášho európskeho smerovania, ale naše postavenie vo svete sa zmenilo," povedal Suat Kiniklioglu, poslanec za vládnu Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP) premiéra RecepaTayyipa Erdogana.
"Nemáme taký veľký vplyv, aby sme hrali veľkú medzinárodnú rolu, ale dosiahli sme takú úroveň, na ktorej je Turecko uznávané ako hráč v takých regiónoch, ako sú Blízky východ a Stredná Ázia," dodal.
Moslimské, ale súčasne sekulárne a demokratické Turecko -- dlhoročný člen NATO, čo pomáha jeho diplomatickej váhe -- má určite čo ponúknuť a zdá sa, že sa svet čoraz viac zaujíma o jeho perspektívy.
Turecko má dobré vzťahy s Iránom a Izraelom, čo je v regióne unikát, a jeho mierové jednotky pôsobia v Kosove, Libanone a Afganistane. Len v novembri sa ministri zahraničia Iránu a USA stretli na konferencii krajín susediacich s Irakom v Istanbule a prezidenti Izraela a Palestíny prehovorili v tureckom parlamente v Ankare. Erdogan sa takisto múdro aj sebavedome vyhrážal vojenským zásahom v severnom Iraku proti základniam kurdských povstalcov, čím prinútil amerického prezidenta Georgea W. Busha, aby Spojené štáty poskytovali Turecku informácie tajných služieb v boji proti rebelom.
Spojené štáty aj EÚ si uvedomujú strategický význam Turecka ako spojenca v krízovej oblasti, a preto prižmurujú oči nad tureckými operáciami proti kurdským bojovníkom.
"Turecko síce nie je v prvej, ale v druhej divízii, ale v regióne jeho slovám čoraz viac načúvajú," povedal americký expert na región Hugo Pope, autor niekoľkých kníh o Turecku. "Turecko sčasti odložilo svoju bývalú aroganciu vo vzťahu k Blízkemu východu a Strednej Ázii," povedal Pope a zdôraznil pragmatickosť a podnikateľský duch tureckých obchodníkov, inžinierov a pedagógov v oblasti. Za Osmanskej ríše Turci ovládali Blízky východ, Balkán aj severnú Afriku.
Aktívnejšia turecká diplomacia nie je bezproblémová. Spojené štáty mimoriadne znepokojuje silnejúca orientácia Turecka na Irán vo sfére energetiky, hoci Ankara dala jasne najavo, že sa stotožňuje s odporom Washingtonu proti jadrovým aktivitám Teheránu.
Vládu vytvorenú stranou AKP, ktorá má korene v politickom islame, arabský svet rešpektuje viac ako predchádzajúce turecké vlády. Darí sa jej dosahovať ročný ekonomický rast vo výške okolo siedmich percent. Do Istanbulu prúdi kapitál z krajín Perzského zálivu. Analytici sa nazdávajú, že za rastúcou diplomatickou dynamikou posledných piatich rokov, keď v krajine vládne AKP, je Ahmet Davutoglu, Erdoganov poradca pre zahraničnú politiku. Rovnako ako Gül, aj Davutoglu pochádza z veriacej a konzervatívnej centrálnej Anatólie a nevidí žiadny rozpor medzi islamom a demokraciou, medzi tureckým smerovaním do EÚ a užšími vzťahmi s Blízkym východom.
Gülov prístup ostro kontrastuje s politikou jeho predchodcu Ahmeta Necdeta Sezera, nesmelého a asketického bývalého sudcu, ktorý len občas opúšťal Ankaru a nezaujímal sa o zahraničné záležitosti.
"Gül chce skutočne dobehnúť stratený čas a obnoviť prestíž Turecka, najmä v Strednej Ázii," dodal Kiniklioglu.
Turecko smeruje k tomu, aby sa stalo hlavným tranzitným uzlom pre export ropy a plynu z kaspickej oblasti a zo Strednej Ázie na západné trhy. Západ dúfa, že už vybudované a plánované ropovody a plynovody vedúce cez turecké územie obmedzia jeho závislosť od ruského exportu.
Analytici uvádzajú, že hlavným zahraničnopolitickým cieľom Turecka zostáva jeho približovanie sa k EÚ. Prístupové rozhovory začala Ankara v roku 2005. "Európa je stále jedinou prioritou, viac ako 50 percent tureckého obchodu sa uskutočňuje s EÚ," povedal Pope. "Väčšia váha Turecka na svetovej scéne je priamo spojená s jeho kandidatúrou na vstup do EÚ... Keby Turecko odmietlo vzťah s EÚ, stratilo by veľa zo svojej prestíže vo vzťahu k iným krajinám. A toto Gül veľmi dobre chápe," dodal.
Reuters