Gruzínske prezidentské voľby poskytli dôkaz o tom, že transformácia autoritárskych systémov na demokratické býva plná zvratov. Pokusy o jej urýchľovanie metódou rýchlokvasenia sa končia neraz dezilúziou. Ani v Gruzínsku sa želanie nestalo matkou skutočnosti.
Gruzínsko patrí do kŕdľa tých postkomunistických štátov, kde sa odohrali kvetinové revolúcie. Tá gruzínska niesla pomenovanie ružová a podobne ako na Ukrajine mala korigovať vykoľajenie demokratizačných procesov a vniesť racionálnosť do anarchie kaukazského kleptokapitalizmu.
Nádeje, ktoré Gruzínci vkladali v roku 2003 do Michaila Saakašviliho, vyštudovaného medzinárodné právo v Kyjeve a neskôr absolventa akademických nadstavieb v USA a Štrasburgu, boli bezvýhradné. 4. januára 2004 dostal v prezidentských voľbách 96 percent hlasov. Bystrý švihák s takmer ročnou praxou v právnickej kancelárii v New Yorku zosobňoval ideálny profil príslušníka novej politickej elity.
Po návrate do vlasti oslňoval v parlamente a na televíznych obrazovkách bezchybnou rétorikou o demokracii. Pranieroval gruzínsku politickú garnitúru a sršal elánom reformátora. Pritiahol najmä mladých a vzdelaných spoluobčanov, keď im upriamil pohľady do budúcnosti, v ktorej sa Gruzínsko zaradí do vyspelého euroatlantického demokratického spoločenstva.
Získal si bezvýhradnú podporu kľúčových západných mocností, svetových investorských kruhov a medzinárodných organizácií. Pod jeho vedením sa Gruzínsko vydalo na cestu k plnej integrácii päťmiliónovej kaukazskej krajiny do západných štruktúr.
A preč od Ruska, ktoré strpčovalo Gruzínsku život potupovaním jeho zvrchovanosti, keď držalo ochrannú ruku nad separatistickými enklávami v Adžarsku, Južnom Osetsku a v Abcházsku. Moskva nakoniec ustúpila v prípade Adžarska, ale naťahovačky okolo Južného Osetska a Abcházska pokračujú. Saakašvili si tým antagonizoval Moskvu, ktorá v ňom vidí nástroj stratégie USA obkľučovania Ruskej federácie svojimi spojencami. Za taký považujú v Kremli i saakašvilské Gruzínsko.
Prívlastok "saakašvilské" je podľa kritikov 42-ročného Michaila oprávnený. Napriek svojmu postgraduálnemu štúdiu na Západe a kultivovaným manierom v styku so zahraničím začal Saakašvili na domácom piesočku skĺzavať do úrovne gruzínskeho autoritára.
Stará známa arogancia moci. Hovorí sa, že moc korumpuje. Peniaze z nezákonného obohacovania sa podľa všetkého lepili na prsty jeho chránencom a politickým spojencom. Tí zvádzali tuhé boje o vplyv a zdroje zo zahraničia, pričom odstavovali dovtedajšie staré štruktúry oligarchov. Jeden z nich, Badri Patarkacišvili, miliardár kategórie ruského Berezovského, poslúžil ako štedrý mecenáš mnohým opozičným kruhom. V prezidentských voľbách vystupoval dokonca ako Saakašviliho sok.
Makroekonomické úspechy gruzínskej ekonomiky a prílev investícií nepresakovali citeľnejšie do života nízkopríjmových tried. Saakašvili s nimi neviedol dialóg a v novembri nasadil proti demonštrantom tvrdú represiu. Na desať dní dokonca zaviedol výnimočný stav, vraj na zabránenie štátnemu prevratu. Upísal sa novému úzkemu kruhu privilegovaných a Západ mu to začal vyčítať, keď už bolo príliš neskoro. Washington mu dodnes zo strategických dôvodov neodopiera dôveru, pretože nemá za neho dôveryhodného náhradníka. Skutočnej demokracii v Gruzínsku tak však službu nepreukazuje a svojim záujmom v regióne tiež nie.
Adrian Peter Pressburg, spolupracovník HN