Má to logiku, ak minister financií USA Hank Paulson cestoval po Blízkom východe a podporoval pevné nadviazanie miestnych mien na dolár, kým Bushova administratíva súčasne stavia do pozoru ázijské štáty za to, že nedovolia, aby sa ich meny voči doláru zhodnocovali rýchlejšie? Tento do neba volajúci rozpor pramení skôr z pokračujúcej hospodárskej a finančnej zraniteľnosti USA, než aby reflektoval dajakú presvedčivú ekonomickú logiku. Namiesto presadzovania pevných kurzov voči doláru, ako to robí Paulson, by USA mali podporiť kuloárovú snahu Medzinárodného menového fondu rozviazať väzby medzi menami ropných štátov a dolárom.
Možno sa Bushova administratíva obáva, že keby ropné štáty opustili dolárový štandard, dnešná slabosť doláru by sa premenila na debakel. USA by sa však mali oveľa viac starať o rýchlejšie vyrovnanie svojho stále ešte gigantického obchodného deficitu, ktorý je v mnohom prvotnou príčinou krízy druhoradých hypoték. Niekoľkonásobná snaha vlády odsúvať bolestivé dosahy na amerického spotrebiteľa, vrátane ľahtikárskej monetárnej a fiškálnej politiky, prináša riziko ešte väčšej krízy v krátkom časovom úseku. Nie je vôbec ťažké predstaviť si, ako po nástupe nového prezidenta v januári 2009 sa celá stratégia vráti ako bumerang.
Posilnenie mien ropných štátov (nielen z Perzského zálivu, ale i ďalších vrátane Ruska) by, samozrejme, neobrátilo obchodnú bilanciu USA cez noc. No ropné krajiny sa veľkou mierou podieľajú na svetových obchodných prebytkoch a slabší dolár by do istej miery pomohol americkému vývozu, dokonca aj v krátkodobom výhľade. Ešte dôležitejšie je, že príkazom dňa pre americkú ekonomiku je konzistentné správanie naprieč všetkými regiónmi sveta. Ako môže americké ministerstvo financií na jednej strane koketovať s označením Číny ako "menového manipulátora" a na druhej strane prehliadať podobnú stratégiu v iných štátoch vyvážajúcich ropu?
Samozrejme, dajú sa nájsť aj iné dôvody americkej pokory voči ropným štátom. Možno sa vláda obáva, že nemôže prosiť o nižšie dolárové ceny ropy a súčasne pomáhať presadzovať slabší dolár. Napriek tomuto obľúbenému názoru tieto dva aspekty spolu majú iba málo spoločné. Ceny ropy sa určujú na svetovom trhu a závisia najmä od dopytu a ponuky v rôznych objemoch a v rôznych oblastiach. Nie na mene, v ktorej sa obchoduje.
Nie je vôbec zreteľné, či by sa dolárová cena ropy vyvíjala inakšie, pokiaľ by bola referenčným platidlom iná mena, napríklad euro. Minister Paulson zdôrazňoval, že USA sú "otvorené pre biznis" zo strany takzvaných suverénnych fondov. Dá sa iba veriť, že je jeho sebavedomie postavené na zdravých základoch. Nejestvuje dôvod, aby USA zavádzali akékoľvek podstatné a nové obmedzenia suverénnych investícií nad rámec tých jestvujúcich. Okrem toho USA tieto investície potrebujú, aby mohli rekapitalizovať svoj silne poškodený finančný trh.
Aj keď sa asi zhodujeme na tom, že USA majú byť stále otvorené pre suverénne fondy, nie je dôvod presadzovať kurzovú politiku, ktorá iba zvýrazní práve tie obchodné nerovnováhy, ktoré dali podnet na vznik fenoménu suverénnych fondov.
Bushova administratíva sa možno obáva, že ak meny ropných štátov posilnia voči doláru priveľmi, začne byť dolár drahý na to, aby mohli USA vystupňovať svoje vojenské operácie na Blízkom východe. Aj to je však krok vedľa. Ak spôsobí lacnejší dolár inváziu amerického exportu na Blízky východ a prinesie zvýšenie životnej úrovne v oblasti, potom na tom zarobia všetci.
A čo so záujmami samotných ropných štátov? Majú pravdu, keď sa obávajú potenciálne katastrofických dôsledkov opustenia doláru? Rovnako ako v prípade Číny sú tieto obavy prehnané. Aj keby v regióne prevládla dolárová indexácia, zhodnocovanie menových kurzov by stále napomáhalo podporovať lacnejšie dovozy a vyššiu životnú úroveň. Až sa postupom času začne zvyšovať aj dôvera verejnosti voči "odpojeným" menám ropných krajín, zníži sa dolárová indexácia súkromných kontraktov a menové pohyby budú mať väčší dosah na celkové ceny.
Pokiaľ ide o bližšiu budúcnosť, potom dnes inflácia vo všetkých ropných štátoch prudko stúpa. Ak tento trend bude pokračovať a bude sa prehlbovať, potom je pravdepodobné, že jej dosahy budú rovnako škodlivé ako zhodnocovanie menového kurzu. A tomu sa regionálni vládcovia práve snažia vyhnúť.
Pravdepodobne najvýznamnejším pozitívnym efektom zhodnocovania menového kurzu by bola podpora rozvoja sektorov orientovaných na domáci trh -- zdravotníctvo, školstvo a bankovníctvo, čo by čiastočne znížilo masívnu podzamestnanosť v regióne.
Áno, medzi vývozcami ropy a ázijskými ekonomikami sú dôležité rozdiely. Svetové ceny energií sú rekordné, takže je iba logické, že ropné ekonomiky budú zhromažďovať prebytky a odkladať si ich na obdobie, keď sa zásoby ropy naostatok vyčerpajú. Flexibilné menové kurzy sú však stále správnym riešením, ak si má región vytvoriť vyváženejšiu ekonomickú a finančnú základňu. Pokiaľ ide o USA, na akomkoľvek veľkom rozvíjajúcom sa trhu nemá priveľmi zmysel podporovať zviazanosť s dolárom -- aspoň dovtedy, kým sa vráti do normy ich obchodná bilancia. Na pokrytectvo okolo mien ropných štátov nie je vhodný čas.
Kenneth Rogoff , Harvardova univerzita
Copyright: Project Syndicate, 2008.
www.project-syndicate.org