Výsledok volieb v Kosove neprekvapil, ale potvrdil smerovanie tejto provincie Srbska k nezávislosti. Napokon všetkých 21 politických strán malo v programe nezávislosť Kosova, okrem srbských politických strán, ktoré ignorovali účasť na týchto voľbách. Víťaz volieb Hashim Thaci (pravdepodobný predseda vlády) už dal na známosť svetovej verejnosti, že ihneď po 10. decembri 2007 vyhlásia v Prištine jednostranne nezávislosť Kosova.
Aj keď tento krok je pre kosovských Albáncov jediným politickým programom a vo voľbách nefigurovali žiadne ekonomicko-sociálne témy, realita bude veľmi komplikovaná, lebo až 60 percent obyvateľov Kosova je nezamestnaných a každý druhý žije pod hranicou chudoby.
Srbi sa na voľbách nezúčastnili a pri volebnej frekvencii 45 percent teda môžu tvrdiť, že sú nereprezentatívne vzhľadom na nízku účasť. Niet pochýb, že si to aj takto vopred pripravili. Aj týmto spôsobom chce 10-percentná menšina Srbov žijúcich v Kosove vyjadriť svoj nesúhlas s odtrhnutím Kosova od Srbska. Tým, že Srbi ignorovali voľby do parlamentu, nebudú mať v ňom ani svoje zastúpenie a umožňuje to v budúcnosti poukazovať na jednostrannosť krokov etnicky jednofarebného parlamentu.
Hľadanie spôsobov, ako znova integrovať do kosovského politického systému srbskú menšinu bude dlhodobým problémom a bude aj destabilizujúcim faktorom. Na druhej strane integrovaní Srbi môžu byť v európskom kontexte stabilizujúcim faktorom vo vzťahu k islamu, a teda ku kosovským Albáncom. Tento model kohabitácie, videné prizmou Európskej únie, môže byť predobrazom spolupráce nielen na etnickom princípe, ale aj na náboženskej tolerancii v ďalších balkánskych krajinách.
Otvorenou zostáva otázka, čo bude s Kosovom po vyhlásení nezávislosti, nezodpovedanou je i forma vnútorného usporiadania Kosova, kde sa stretávajú geopolitické záujmy EÚ, Ruska a USA. Fragmentácia bývalej Juhoslávie zapadá do americkej zahraničnej politiky na Balkáne -- oslabovať vplyv Ruska v tejto oblasti. Kedysi veľké Srbsko (rozumej tým najprv Juhosláviu pod vedením Slobodana Miloševiča až po konfederáciu Srbska a Čiernej Hory) podporované Ruskom bolo postupne geograficky oklieštené, populačne rozdrobené (významné srbské menšiny sú teraz v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine, Kosove i Čiernej Hore). Srbsko sa tak dostalo do istej izolácie (čochvíľa bude obkolesené na západe, severe i východe členmi EÚ). A tak už prestáva byť kľúčovým regionálnym hráčom, ktorý má garantovať stabilitu aj medzi kresťanstvom a islamom na východe európskeho kontinentu.
Srbsko stojí pred dilemou: byť nástrojom ruskej zahraničnej politiky na Balkáne a zotrvať mimo EÚ, alebo sa integrovať do Európskej únie a akceptovať jej pravidlá hry. Vláda v Belehrade potvrdila, že Srbsko chce byť kandidátskou krajinou EÚ od roku 2008 a je paradoxom doby, že aj Kosovo chce byť členom EÚ. Ale mimo Srbska. Lenže potom vstup Kosova do EÚ sa asi razantne oddiali, pretože ekonomická a legislatívna situácia nevykazuje ani zďaleka požadované bazálne parametre integrácie.
Srbsko sa pokúša zachrániť autonómnosť Kosova v rámci Srbska návrhmi o osobitnom štatúte Kosova, kde by spravovali veci verejné kosovskí Albánci a územie by zostalo pod správu Srbska (napr. ako Hongkong, ktorý je politickou súčasťou Číny s osobitným ekonomickým štatútom).
Po týchto voľbách v Kosove o jeho budúcnosti už nebudú rozhodovať Srbi ani Rusi, ale predovšetkým parlament v Prištine. Kosovský parlament chce po 10. decembri (svetový Deň ľudských práv) vyhlásiť nezávislosť provincie. Srbskou reakciou môže byť demonštratívne prerušenie rokovaní s EÚ alebo vojenské manévre ako demonštrácia vojenskej sily, ale to nič nezmení na práve národov na sebaurčenie garantovanom aj Chartou OSN.
Nech už bude budúcnosť štatútu Kosova akákoľvek, jeho medzinárodné uznanie musí byť podmienené vytvorením stabilných demokratických inštitúcií a rešpektovaním ľudských práv (teda i práv menšinových Srbov), a to je napokon i cesta k plnému členstvu v EÚ.
Pavol Jusko, Rada pre medzinárodné vzťahy