Hospodárska kríza sa u nás prejavuje zatiaľ prevažne v psychologickej rovine. V skutočnosti to vôbec nie je až také zlé. Možno sa teraz pýtate, či nečítam noviny. Čítam. Počúvam aj rozhlas a sledujem televíziu. Ako každý, aj ja som zaregistroval hromadu podnikov, ktoré ohlásili, že budú prepúšťať. To je fakt, o ktorom nemá zmysel polemizovať, ale je otázne, do akej miery to má na svedomí hospodárska kríza. Skôr si myslím, že súčasnú atmosféru, ktorá už začína hraničiť s panikou, mnoho firiem využíva na to, aby zvalili všetky svoje problémy na krízu, hoci s ňou nemajú nič alebo len málo spoločné.
Na východe republiky je to možno iné, ale na západnom Slovensku a v Bratislave kríza podnikateľov neničí. To, že niekto prepustí sto alebo dvesto zamestnancov, sa stáva. Aj vtedy, keď nie je kríza. My napríklad zamestnancov hľadáme a nevieme ich nájsť. Preto ma rozčuľuje, keď si otvorím noviny alebo zapnem televíziu, že odvšadiaľ na mňa vyskočí kríza, kríza a zasa kríza. Potom aj tí, čo krízu nijako nepociťujú, sa začínajú správať tak, ako keby na nich ozaj doliehala. Klesá spotreba, čo je pre každú ekonomiku veľmi nebezpečné.
Máme veľa dodávateľov z Nemecka, Talianska, Rakúska, Česka, ktorí tvrdia, že u nich kríza ani zďaleka nemá takú publicitu. Presvedčil som sa o tom aj na vlastné oči na veľtrhoch, ktoré som nedávno navštívil. Pýtam sa prečo? Podľa mňa veľkú vinu na tom nesú naše médiá. Ako keby si vôbec neuvedomovali, že vytváraním atmosféry strachu nahrávajú rôznym sociálnym bohatierom. Vytvárajú tým len priestor pre politikov, aby vymýšľali rôzne záchranné balíčky, pričom mnohé v skutočnosti nič neriešia. Dôležitejšie je, ako zaberú takéto balíčky v silných a vo veľkých ekonomikách. Chiméra krízy potom vyvoláva v ľuďoch pocit, že ich musí niekto zachrániť.
Mali by sme sa viac zamýšľať nad tým, čo sa okolo nás skutočne deje. Áno, automobilky dnes majú problémy, ale nie preto, že by u nás bola kríza, ale preto, že klesá ich odbyt na veľkých trhoch, kde tá kríza skutočne je. Prirodzene, že sťahujú so sebou aj svojich dodávateľov, lebo tí stoja len na jednej nohe a nepripravili sa na to, že k niečomu takému po abnormálnom boome určite príde. Problémy má i stavebný priemysel, ale akosi už sa zabúda na to, že v posledných rokoch tiež rástol tak prudko, že stagnácia skôr alebo neskôr musela nastať. Developeri si už nemôžu účtovať prehnané marže, ale to je snáď v poriadku. Toto máme nazývať krízou? Ja tomu hovorím, že je to útlm niečoho, čo nebolo normálne.
V minulých rokoch s podobnými problémami zápasili aj iné odvetvia, napríklad sklársky alebo textilný priemysel. Mali sme dokonca i podstatne vyššiu nezamestnanosť ako dnes. Nik však nehovoril o kríze. Neustále oživovanie chiméry krízy považujem za nebezpečné. Nedávno sa v jednom denníku objavila celostránková príloha, v ktorej radili ľuďom, ako bojovať s krízou. Šetrite! Nekupujte! Nemíňajte peniaze! To je cesta do pekla. Keď nebudeme míňať, podniky prestanú vyrábať, začnú prepúšťať a naozaj nastane kríza. Mali by sme sa preto v prvom rade zamerať na krízu, ktorá sa uhniezdila v našich hlavách.
Peter Meier, finančný riaditeľ spoločnosti Nábytok Galan