Mýty a skutočnosť
Nie je pravdou, že novoprijatá zmluva je zjednodušená oproti odmietnutej euroústave, tak ako i fakt, že po poslednom rozšírení Európskej únie sú jej inštitúcie neefektívne. V skutočnosti nová zmluva o EÚ je zjednodušeným opísaním textu euroústavy, čo vedie k nevyváženosti a roztrieštenosti jej textu. Ako príklad možno uviesť obmedzovanie existujúceho liberálneho ekonomického modelu Európskej únie, smerujúceho k protekcionizmu Made in Europe a to tým, že na návrh Francúzska bola v novej európskej zmluve vyškrtnutá zmienka o slobodnej hospodárskej súťaži. Skutočným dôvodom, prečo je pre Európsku úniu dôležitá nová zmluva, je ten, že Európska únia sa nemôže rozširovať o nové členské krajiny a nie ten, že inštitúcie Európskej únie sú nefunkčné. V skutočnosti prijatá zmluva z Nice (2001) stanovila inštitucionálny rámec pre 27 členských krajín (stanovila počty národných zástupcov v inštitúciách EÚ). Samozrejme v roku 2009, keï budú voľby do Európskeho parlamentu a bude menovaná nová Európska komisia, bude treba nanovo zmluvne dohodnúť zastúpenie vo všetkých inštitúciách EÚ. V texte novej zmluvy EÚ sa nehovorí, ako sa bude únia ïalej rozširovať, či sa presadí francúzske geografické kritérium byť európskou krajinou, alebo nemecký model naplniť ekonomické a politické kritériá bez geografického obmedzenia. Tento nedostatok vedie k tomu, že pri každej vlne rozširovania treba dohodnúť novú európsku zmluvu, kde dochádza k diplomacii niečo za niečo, dôsledkom čoho je oneskorené prijatie kandidátskych krajín do EÚ (SR mala vstúpiť do EÚ v r. 2000).
Kompromis
Aj keï text zmluvy členské krajiny EÚ schvaľujú jednomyseľne, jej obsah je kompromisom, kde niekto získa a iný stratí. Slovensko stratí jedno miesto europoslanca (13), nebudeme mať po roku 2014 komisára v Európskej komisii, môžeme byť prehlasovaní v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí a naopak, bude sa vyžadovať aj náš súhlas v oblastiach zahraničnej politiky, daniach, sociálnej politiky a pri prijatí zmlúv o EÚ, nebudeme v roku 2016 predsedníckou krajinou v pravom zmysle slova (popri predsedovi Európskej rady). Naopak, Taliansko získalo o jedného poslanca navyše oproti návrhu, Poľsko prísľub, že získa jedno miesto všeobecného advokáta na Európskom súdnom dvore, Británia si dohodla výnimku zo záväzkov v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí, ako i Charty základných práv.
Čo napokon získajú inštitúcie Európskej únie – Európska únia získa právnu subjektivitu, čo jej pomôže, aby zvonku vyzerala ako štát a zastupovala nás v medzinárodných záväzkoch. Ustanovenie funkcie predsedu Európskej rady a vysokého predstaviteľa pre zahraničné záležitosti a bezpečnostnú politiku smerujúce k posilňovaniu spoločnej zahraničnej politiky vyvoláva zmiešané názory. Hlavne vytvorenie postu vysokého predstaviteľa pre zahraničné záležitosti a bezpečnostnú politiku nie je vyvážené dvoma podstatnými faktormi. Medzivládny charakter pri spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike na jednej strane obmedzuje jeho pôsobnosť a nemožnosť, aby Európsky súdny dvor preskúmal ustanovenia textu v tejto oblasti. Iracká vojna z roku 2003 ukázala názorovú rozdielnosť a porušenie prijatých zmluvných záväzkov „zdržať sa akejkoľvek činnosti, ktorá je v rozpore so záujmami únie alebo znižovať jej pôsobnosť ako súdržnej sily v medzinárodných vzťahoch“.
Prínosy a riziká
Nová (Lisabonská) zmluva o Európskej únii posunula Európu o kúsok ďalej. Tak ako sedem predchádzajúcich zmlúv vyjadrovalo politickú vôľu silnejšie integrovať jednotnú Európu. Kladom vo vzťahu k občanom je to, že zasadnutia Rady EÚ k legislatívnym návrhom budú verejné, že môže byť pozastavené členstvo v EÚ (účasť krajných extrémistov vo vláde), právomoc národného parlamentu dožadovať sa u Európskej komisie prehodnotenia svojich návrhov v prípade pochybnosti o prekročení svojich kompetencií. Samozrejme, týchto pozitív je viac, ale treba spomenúť aj riziká. Určite nepomôže formovaniu európskej identity, že boli vyčiarknuté symboly EÚ a ani to, že Európska únia nenašla spôsob, ako diskutovať s verejnosťou o texte návrhu novej ústavy. Rizikom je aj to, že nebola vytvorená samostatná rada k obranným otázkam, a to je dôvod, že európska obranná politika bude príveskom NATO. Európskej únii hrozí, že Európska obranná agentúra prepojená na európsky zbrojný priemysel bude lobovať a určovať línie zahraničnej politiky podľa svojich pravidiel. Tomuto faktu napomáha i fakt, že Rada pre zahraničné veci bude prerokúvať problematiku obrannej politiky. Možno vidieť, že chýba previazanosť medzi ekonomickými, zahraničnými a bezpečnostnými záujmami a medzi krátkodobými a dlhodobými cieľmi.
Čo sa týka ďalšieho osudu novej európskej zmluvy, konečné slovo povedia občania v roku 2008 referendom (Írsko) a parlamentnou ratifikáciou v členských krajinách. Samozrejme, možno už dnes povedať, že sa predpokladajú dva varianty. Optimistický – ak bude ratifikovaná, tak vstúpi do platnosti v druhej polovici roku 2009. Negatívny – ak bude odmietnutá krajinou alebo skupinou krajín, Európska komisia bude musieť s nimi rokovať o ich členskom štatúte v EÚ.
Odmietnutie novej európskej zmluvy môže byť signálom k legalizácii viacrýchlostnej Európy.
Pavol Jusko, Výbor pre medzinárodné vzťah