Profesor Harvardovej univerzity Dani Rodrik -- zrejme najlepší politický ekonóm mojej generácie -- nedávno na svojom blogu uviedol, že jeho kolega označuje uplynulé tri desaťročia za "vek Miltona Friedmana". Podľa tohto názoru znamenal nástup Ronalda Reagana, Margaret Thatcherovej a Teng Siao-pchinga k moci obrovský rozmach ľudských slobôd a prosperity. Ja osobne hovorím na toto tvrdenie áno aj nie.
Päť zásad
Friedman sa po celý život držal piatich základných zásad:
1. Silno protiinflačná monetárna politika.
2. Vláda, ktorá chápe, že je zástupcom ľudí, nie však rozdeľovateľom požitkov a dávok.
3. Vláda, ktorá nepchá nos do ekonomických záležitostí ľudí.
4. Vláda, ktorá nepchá nos do súkromných životov ľudí.
5. Zanietené a optimistické presvedčenie, že slobodná diskusia a politická demokracia dokážu presvedčiť národy na prijatie zásad (1) a (4).
Podľa týchto hľadísk nedodržiaval Reagan zásady (2) a (4), pričom zásadu (1) prijal iba z nedostatku alternatív -- protiinflačná politika Paula Volckera v 80. rokoch vyvolávala u mnohých Reaganových blízkych spolupracovníkov zdesenie. Thatcherová sa neriadila zásadou (4). A Teng -- napriek tomu, že oproti svojim predchodcom Leninovi, Stalinovi, Chruščovovi a Maovi predstavoval obrovské zlepšenie -- zlyhal vo všetkých piatich zásadách, s možnou výnimkou zásady (3). Nevieme však, aké vlastne boli potrebné ekonomické atribúty Tengovho systému "socializmu s čínskymi rysmi", a so všetkou pravdepodobnosťou to nevedel ani on sám.
Existenciu "Friedmanovej epochy" však čiastočne potvrdzujem, pretože iba Friedmanov súhrn zásad sebavedome navrhol vysvetlenie sveta a súčasne nám oznámil, ako ho zmeniť. Napriek tomu by som vytvoril vyvažujúci komplex princípov, pretože sa domnievam, že Friedmanove zásady v konečnom dôsledku neplnia, čo sľubujú.
Moje postuláty by sa začínali postrehom, že trhové ekonomiky a slobodné a demokratické spoločnosti sú postavené na veľmi starých základoch ľudskej družnosti, komunikácie a vzájomnej závislosti. Funkčnosť týchto platforiem bola vystavená dosť ťažkým skúškam už v období, keď malo ľudské spoločenstvo 60 členov -- rádovo šesťkrát menej, než má súčasné šesťmiliardové globálne spoločenstvo.
Jednotlivec a trh
Moje zásady by sa potom odvíjali od starého postrehu Karla Polanyiho, že logika zmien na trhu vyvíja na tieto základy výrazný tlak. Trh práce núti ľudí sťahovať sa tam, kde si zarobia najviac, a to za cenu potenciálneho vytvárania cudzincov v cudzích krajinách. Trh spotrebiteľských výrobkov robí z hodnotenia ľudského postavenia skôr produkt vnímavosti voči silám trhu, než výsledok spoločenských noriem a názorov na spravodlivosť.
Táto kritika trhu je samozrejme jednostranná. Iné metódy alokácie pracovnej sily naostatok javia väčšie známky dominancie a odcudzenia než trh práce, ktorý ľuďom neponúka obmedzenie, ale príležitosti. Tiež v prípade "spoločenských noriem" a "názorov na spravodlivosť prerozdeľovania" zvyčajne vyjde najavo, že uprednostňovaný je ten, kto má najostrejšie lakte, alebo dokáže presvedčiť ostatných, že poslušnosť voči mocným sa rovná poslušnosti voči Bohu. Trhové usporiadanie má väčšiu meritokratickú zložku než jeho alternatívy, stimuluje synergickú podnikavosť a uľahčuje možnosť konať dobro a zbierať za to ovocie.
Distribúcia ekonomického blahobytu pôsobením trhovej ekonomiky však nevyhovuje žiadnej predstave spravodlivosti či optimálnosti. Či už právom, alebo neprávom, v každom prípade vkladáme viac dôvery do správnosti a náležitosti politických rozhodnutí demokraticky volených zástupcov než do rozhodnutí konaných implicitne v súvislosti s neočakávanými dôsledkami trhových procesov. Rovnako sa domnievame, že vláda by mala hrať silnú rolu pri riadení trhu v snahe vyhnúť sa veľkým depresiám, pri redistribúcii príjmov v snahe vytvoriť väčší sociálny blahobyt a pri zamedzovaní nezmyselnej priemyslovej štrukturalizácii vytváranej v dôsledku vrtochov a módnych výstrelkov, ktoré zaplavujú myseľ finančníkov.
V prospech sociálnodemokratických princípov každopádne hovorí jeden konzervatívny argument. Sociálna demokracia vytvorila po 2. svetovej vojne najbohatšie a najspravodlivejšie spoločnosti, aké kedy svet zažil. Môžete sa sťažovať, že prerozdeľovanie a priemyselná politika boli ekonomicky neúčinné, ale nie, že boli nepopulárne. Nič zrejme nepokazíme tvrdením, že za stabilnú politickú situáciu v povojnovej ére do značnej miery vďačíme koexistencii rýchlo rastúcich, dynamických trhových ekonomík a sociálnodemokratických politík.
Friedman by reagoval tak, že vzhľadom na stav sveta v roku 1975 bol krok v smere jeho zásad veľkým zlepšením. Keď si pomyslím na energetickú politiku Jimmyho Cartera, na Arthura Scargilla v čele britských baníckych odborov a na Maovu kultúrnu revolúciu, ťažko sa mi s Friedmanovým hodnotením sveta v polovici 70. rokov nesúhlasí. Zakreslil by som tam však deliacu líniu: pohyb Friedmanovým smerom v minulej generácii bol síce vcelku pozitívny, avšak prínos ďalšieho pohybu týmto smerom je omnoho menej istý.
J. Bradford DeLong, profesor ekonómie na Kalifornskej univerzite v Berkeley.