V čase, keď svetová ekonomika balansuje na okraji priepasti, pýtajú sa kritici profesionálnych ekonómov, či aj oni nemajú na súčasnej kríze svoj diel viny. Robia tak právom: ekonómovia majú obrovskú zodpovednosť. Boli to ekonómovia, ktorí legitimizovali a popularizovali názor, že nekontrolované financie sú pre spoločnosť dobrodením. Oni hovorili jednohlasne o "nástrahách vládnej preregulácie". Vďaka svojim technickým vedomostiam -- alebo tomu, čo tak vyzeralo -- si vydobyli privilegované postavenie a získali prístup do kuloárov moci.
Len veľmi málo z nich (výnimkami boli Nouriel Roubini a Robert Shiller) bilo na poplach pred blížiacou sa krízou. A čo je možno ešte horšie, príslušníkom ich profesie sa dnes nedarí prísť s užitočnými radami, ako vyviesť svetovú ekonomiku zo súčasného chaosu. V otázke keynesiánskeho fiškálneho stimulu sa názory ekonómov pohybujú od "absolútnej nevyhnutnosti" až po "neúčinné a škodlivé opatrenia".
V otázke novej regulácie financií sa zasa objavuje veľa dobrých nápadov, ktoré sa však takmer neprekrývajú. Od takmer úplného konsenzu o prednostiach "financo-centrického" modelu sveta sa ekonómovia posunuli k takmer úplnej absencii konsenzu o tom, čo by sa malo robiť.
Potrebuje teda ekonómia veľký tresk? Mali by sme spáliť súčasné učebnice a od základu ich prepísať?
To určite nie. Súčasnú krízu totiž začneme chápať len vtedy, pokiaľ sa vrátime k základnej ekonomickej výbave.
Prečo malo napríklad rozhodnutie Číny akumulovať rezervy v zahraničných menách za následok, že poskytovateľ hypoték v Ohiu nadmerne riskoval? Ak vaša odpoveď nevyužíva o. i. prvky behaviorálnej ekonomiky, teórie činiteľov, informačnej ekonómie a medzinárodnej ekonómie, pravdepodobne zostane výrazne neúplná.
Chyba totiž nespočíva v ekonómii, ale v ekonómoch. Problém je v tom, že ekonómovia (a tí, ktorí im načúvali) začali prehnane dôverovať svojim aktuálne preferovaným modelom: trhy sú efektívne, finančné inovácie prenášajú riziko na tých, ktorí ich najlepšie znášajú, samoregulácia funguje najlepšie a vládne zásahy sú neúčinné a škodlivé.
Zabudli, že existuje veľa iných modelov smerujúcich radikálne inam. Namyslenosť vytvára slepé body. Pokiaľ niečo potrebuje nápravu, je to spoločenský aspekt profesie ekonóma. Učebnice -- teda hlavne tie, ktoré sa používajú v pokročilých kurzoch -- sú v poriadku.
Neekonómovia majú sklon uvažovať o ekonómii ako o disciplíne, ktorá idealizuje trhy a úzky koncept efektívnej alokácie zdrojov. Ak má váš jediný kurz ekonómie podobu typického oboznamovacieho prehľadu alebo ak ste novinár, ktorý žiada ekonóma o rýchly názor na nejakú politickú tému, potom sa s touto skratkovitosťou skutočne stretnete. Skúste však absolvovať viac kurzov ekonómie alebo stráviť nejaký čas na pokročilých seminároch a urobíte si odlišný obraz.
Ekonómovia trhu práce skúmajú vplyv globalizácie na nerovnosti vnútri štátov i medzi nimi. Finanční teoretici popísali hory papiera o dôsledkoch zlyhania hypotézy "efektívnych trhov". Makroekonómovia otvorenej ekonomiky sa zaoberajú zdrojmi nestability medzinárodných financií. Pokročilý kurz ekonómie si vyžaduje podrobné vedomosti o zlyhaniach trhu a o množstve spôsobov, ako môžu vlády pomáhať ich lepšiemu fungovaniu.
Makroekonómia je možno jediný aplikovaný ekonomický odbor, v ktorom má hlbšie štúdium za následok väčšiu priepasť medzi špecialistom a reálnym svetom, lebo špecialisti majú sklon sa spoliehať na vysoko nerealistické modely, ktoré obetujú relevantnosť v prospech technickej precíznosti. Videné prizmou dnešných potrieb, žiaľ, makroekonómovia urobili maličký pokrok od doby, keď John Maynard Keynes vysvetlil, ako môžu ekonomiky padnúť do pasce nezamestnanosti vinou nedostatočného agregátneho dopytu. Niektorí experti, napríklad Brad Delong a Paul Krugma, by dokonca povedali, že celý odbor urobil krok vzad.
Ekonómia je skutočne súbor nástrojov s mnohými modelmi, pričom každý z nich predstavuje odlišné a štylizované napodobnenie nejakého aspektu reality. Kvalita ekonóma závisí od schopnosti zvoliť si pre určitú situáciu ten správny model.
Bohatosť ekonómie sa neodráža vo verejnej diskusii, pretože ekonómovia uchopili veci až príliš do vlastných rúk. Namiesto toho, aby predložili celú paletu možností a vymenovali primerané kompromisné riešenia -- čo je podstatou ekonómie -- až príliš často vyjadrovali vlastné spoločenské a politické preferencie. Namiesto toho, aby boli analytikmi, stali sa ideológmi, ktorí uprednostňujú jeden model spoločenského usporiadanie pred inými.
Ekonómovia sa navyše zdráhajú deliť o svoje intelektuálne pochybnosti s verejnosťou, aby náhodou "nedali moc barbarom". Žiadny ekonóm si nemôže byť úplne istý, že ním preferovaný model je správny. Pokiaľ ho však ekonómovia presadzujú na úkor alternatív, v konečnom dôsledku šíria okolo seba nevýslovne prehnanú sebaistotu pri otázke, aké opatrenia treba prijať.
Paradoxne je teda možné, že súčasná rôznosť názorov medzi príslušníkmi ekonomickej profesie odzrkadľuje ich skutočnú pridanú hodnotu lepšie ako bývalý klamlivý konsenzus. Ekonómia môže nanajvýš objasňovať politikom dôsledky jednotlivých rozhodnutí; nemôže za nich tieto rozhodnutia robiť.
Keď sa ekonómovia odlišujú v názoroch, môže si svet vybrať z rôznych pohľadov na fungovanie ekonomiky. Až keď sú príliš jednotní, mala by byť verejnosť v strehu.
Dani Rodrik