Uplynulo už 20 rokov od chvíle, keď sa predsedom amerického Federálneho rezervného systému (Fed) stal Alan Greenspan. Roky, ktoré odvtedy uplynuli, znamenali najrýchlejšie globálne tempo rastu priemerných zárobkov a pozoruhodne málo prípadov deflácie spôsobujúcej masovú nezamestnanosť či inflácie ničiacej majetok. Ku skutočne makroekonomickým katastrofám, ktoré boli v predchádzajúcom desaťročí úplne bežné, sa počítajú iba stratená dekáda v Japonsku a ťažkosti prechodu od komunizmu.
Keď Alan Greenspan nastupoval do úradu, toto "veľké upokojenie" sa neočakávalo. Americká fiškálna politika bola vtedy úplne vyšinutá -- oveľa viac než v súčasnosti. India sa zdala v úplnej stagnácii. Čína síce rástla, ale priemerná životná úroveň očividne nebola vyššia než v čase takzvaných zlatých rokov Číny, v období agrárnej reformy (po roku 1950), ale ešte pred tým, než násilná kolektivizácia zmenila roľníkov na nevoľníkov. Európska nezamestnanosť krátko predtým opäť výrazne povyrástla a "socialistické" štáty sa s racionálnym hospodárskym rozvojom nestotožnili až tak, že ich politické systémy padli. Latinská Amerika sa topila vo vlastnej stratenej dekáde po tom, čo na začiatku 80. rokov prepukla kríza zadlženosti.
Samozrejme, obdobie od roku 1987 neprebehlo bez veľkých makroekonomických šokov. Americký akciový trh sa hneď na jeseň onoho roku z technických dôvodov prepadol. Invázia Saddáma Husajna do Kuvajtu znamenala šok pre svetový trh s ropou. V roku 1992 sa zrútil európsky mechanizmus pevného menového kurzu. Zvyšok dekády prerušila kríza mexického pesa (1994), východoázijská kríza (1997 -- 1998) a problémy v Brazílii, Argentíne, Turecku a ďalších krajinách. Nové milénium sa začalo krachom internetovej bubliny a ekonomickými dôsledkami teroristických útokov z 11. septembra 2001.
Dnešná globálna nevyváženosť a nevyrovnané reálne zmenné kurzy navyše hrozia, že vyústia nielen do miernej recesie, ale do významnej a pretrvávajúcej depresie. Napriek tomu doteraz žiadna z týchto udalostí -- okrem Japonska a neúspechov transformácie v krajinách východnej Európy -- nevyvolala dlhotrvajúcu krízu.
Ekonómovia predložili tri vysvetlenia toho, prečo makroekonomické katastrofy v uplynulom dvadsaťročí nespôsobili viac ľudského utrpenia a nenarušovali dlhodobý hospodársky rast. Niektorí z nich tvrdia, že sme jednoducho mali šťastie, pretože sa neobjavila žiadna štrukturálna zmena, ktorá by posilnila odolnosť svetovej ekonomiky. Podľa tohto názoru sme si iba hodili kockou a vyhrali päťkrát za sebou. Mali by sme byť šťastní a vďační, ale nemali by sme očakávať, že to bude pokračovať.
Ďalej sa centrálni bankári konečne naučili robiť dobre svoju robotu. Pred rokom 1985 centrálni bankári podľa tejto teórie menili z roka na rok svoje ciele. Jeden rok sa napríklad snažili riadiť infláciu, hoci rok predtým chceli znižovať nezamestnanosť. Ďalší rok zasa vyvíjali úsilie s cieľom znížiť náklady na refinancovanie štátneho dlhu a ešte ďalší rok sa zameriavali na udržanie menového kurzu na tej či onej hodnote, ktorú preferovali ich politickí šéfovia.
Nedostatok prezieravého rozhodovania zo strany centrálnych bankárov spôsobil, že hospodárska politika sa potácala medzi prešľapovaním, chôdzou, zrýchľovaním a spomaľovaním. Keď to prirátame k bežným šokom, ktoré svetové hospodárstvo postihujú, tento zdroj destabilizačnej volatility vytváral pred rokom 1987 rozkolísaný svet, ktorý mnohých ľudí viedol k údivu, prečo niekto taký ako Alan Greenspan -- predtým strávil vo vláde len niekoľko rokov -- má vôbec o tento post záujem.
Posledné vysvetlenia hovoria, že sa upokojili finančné trhy. Rýchle peniaze na finančných trhoch sa v súčasnosti riadia dlhodobým názorom, že ceny aktív sú väčšinou racionálnymi očakávaniami predpokladaných budúcich fundamentálnych hodnôt. Pred rokom 1985 však finančné trhy takmer úplne ovládalo správanie sa krátkodobých obchodníkov, teda ľudí, ktorí sa nesnažili stanoviť základné ukazovatele, ale predpovedať, aká všeobecná mienka sa bude podľa všeobecnej mienky očakávať a predpovedať to skôr, než všeobecná mienka. Centrálni bankári boli teda v pasci snahy riadiť svetové hospodárstvo postihované šokmi náhodných zmien pudov investorov a obchodníkov.
Keď sa nad týmito otázkami zamýšľam, nenachádzam žiadne dôkazy pre prvú teóriu. Od roku 1985 sme mnoho šťastia nemali. Práve naopak, myslím si, že v skutočnosti -- hodnotené závažnosťou šokov súkromného sektora i ďalších oblastí, ktoré globálne hospodárstvo postihli -- sme mali skôr smolu.
Nevidím dôkazy ani v prospech tretieho vysvetlenia. Bolo by pekné, keby finančné trhy boli racionálnejšie než v predchádzajúcich generáciách. Nenachádzam však žiadne inštitucionálne zmeny, ktoré by ich k tomu priviedli.
Myslím si teda, že by bolo múdre staviť na teóriu, že centrálni bankári dneška sú šikovnejší a prezieravejší a že sú menej náchylní sami seba vodiť za nos či nechať sa vodiť za nos svojimi politickými šéfmi, ktorí rok čo rok nepredvídateľne menia ciele, ktoré by mali presadzovať. Kiežby tento stav vecí pretrval.
(Autor bol vo vláde prezidenta USA Billa Clintona námestníkom ministra financií)
Copyright: Project Syndicate, 2007.
www.project-syndicate.org