Bezpečnosť štátu či súkromie občana?

Odpočúvanie súkromných hovorov je vždy zásahom do sféry ľudského súkromia. Človek má právo, aby so svojimi priateľmi, blízkymi ľuďmi, ale i obchodnými či politickými partnermi hovoril aj o veciach, ktoré sú určené iba im. Nepatrí sa sliediť, je neslušné takýmto hovorom načúvať, a je nenáležité ak niekto, komu nie sú tieto rozhovory určené, informácie, ktoré z nich získa, zneužíva vo svoj prospech. Je to vec slušnosti. Je nedôstojné, ak človeka okolnosti vystavia nutnosti, aby žil ako v reality show.
Ak však túžime po istote, že na druhom konci nášho telefonického spojenie je len a výlučne osoba, ktorej sme zavolali, tak musíme počítať i s tým, že takto budú kalkulovať i ľudia zlí a zločinní. Dilema medzi ochranou súkromia a ochranou bezpečnosti ľudí je jednou z najvážnejších otázok súčasnej doby. Technika dnes umožňuje, aby bol človek pod takou kontrolou ako nikdy v minulosti.
Štát môže túto kontrolu využívať v prospech ochrany bezpečnosti svojich občanov, ale môže si tým tiež upevňovať svoj režim. Osobnú moc tých, ktorí sa k týmto informáciám dostanú. A tí, ktorí tieto informácie získavajú, sa dostávajú do rozličných pokušení. Ale to ešte nie je všetko. Ak by sme štátnym orgánom podstatne sťažili, alebo dokonca zakázali odpočúvať, tak to ešte neznamená, že nás nemôže odpočúvať aj niekto iný. Nelegálne síce, ale s minimálnym rizikom, že mu na to niekto príde.
Slovenské zákony poskytujú orgánom činným v trestnom konaní a niektorým ďalším štátnym orgánom relatívne veľmi široký priestor pre odpočúvanie. Dovolím si konštatovať, že v porovnaní s niektorými inými demokratickými štátmi širší. Treba tiež uznať, že v odhaľovaní organizovanej trestnej činnosti to je vidieť. A to je určite povzbudivé. Ale takéto konštatovanie je trochu jednostranné.
Už menej vidíme, ako sa rozličné informácie, získavané pri odpočúvaní, môžu kapitalizovať. Len málokedy si uvedomujeme, ako tieto správy ovplyvňujú politické a personálne rozhodnutia ústavných činiteľov, ktorí ich veľmi často nedokážu realisticky vyhodnocovať a správne využívať. Ako sa niekedy nechávajú nimi manipulovať.
Pokiaľ ide o základné pravidlá pre odpočúvanie, oprávnenia príslušných orgánov už rozširovať netreba. Treba však vytvoriť účinné pravidlá pre kontrolu pred zneužívaním. Súčasný technický stav umožňuje vytvoriť takúto účinnú kontrolu: predovšetkým veľmi dôsledné zaznamenávanie každého využitia tejto techniky. Okrem toho, podobne ako je to v najstarších demokraciách, aj u nás by sme mali pristúpiť ku generálnemu odtajneniu všetkých utajovaných skutočností po uplynutí určitého času. Myslím si, že tridsať rokov je vhodná doba, pretože ten, kto dnes zneužíva prácu pod utajením, ešte môže počítať s tým, že o tridsať rokov to vyjde najavo. Súčasne s tým by bolo potrebné upraviť aj plynutie premlčacích trestnoprocesných lehôt. Tie by mali začať plynúť až dňom odtajnenia.
Nemali by sme ustupovať módnym trendom, ktoré by raz chceli podriadiť všetko štátnej kontrole a inokedy zas chrániť súkromie človeka i na úkor druhých ľudí. Jeden z mužov veľkej generácie demokratických vodcov, Periklés, povedal o svojom milovanom meste Aténach pred 2 500 rokmi: "Do svojho mesta dovoľujeme vstúpiť komukoľvek. Nevyháňame cudzincov a nebránime im, aby sa poučili, alebo si pozreli aj niečo, z čoho by nepriateľ mohol mať prospech, lebo to nebolo utajené. Pretože viac ako na vojenské prípravy a úskoky sa spoliehame na odhodlanosť k činom vyrastajúcu v našich srdciach.“
Sféru súkromia ľudí treba chrániť. Najlepší spôsob, ako sa chrániť, je však nebáť sa. Ak si stojíme za tým, čo hovoríme a ak sa usilujeme žiť čestne, tak by nám vlastne ani nemuselo prekážať, ak nás niekto počúva. A ak sa odpočúvania boja tí, čo svojim blížnym škodia, tak to by nás trápiť nemalo.

Ivan Šimko, bývalý minister vnútra aj obrany