Bohatstvo ľudí fascinuje. S radosťou pozorujú boháčov a vychutnávajú snívanie o ich prepychových domoch, luxusných dovolenkách, exkluzívnych autách a lukulské hodovanie. Mýlite sa však, ak by ste z toho odvodzovali, že ľudia prehajdákajú veľa času plánovaním vlastného celoživotného zhromažďovania majetku.
Nemyslíme na budúcnosť
Väčšina ľudí podľa všetkého priveľmi nerozmýšľa, koľko zo svojho príjmu ušetrí, a ani aký veľký by mohol byť rozdiel v ich majetku, až budú starší, keby dnes upravili vlastnú mieru úspor. Väčšina ľudí iba spláca hypotéku, odvádza odvody do štátnych či súkromných penzijných fondov (ak nejaké vôbec majú) a nechávajú si nejaké peniaze na krátkodobé výpadky príjmov. To je asi tak všetko.
Frank Ramsey vo svojom známom článku z roku 1928 povedal, že ľudia majú "biednu predstavivosť" o tom, ako ich dnešné činy ovplyvnia ich budúcnosť. Povedal, že ak by ľudia správne uvažovali, pravdepodobne by prišli na to, že by si mali odkladať polovicu svojich príjmov. Takto by mi nasporená suma mohla prinášať šťastie v staršom veku. Väčšinou o takejto možnosti ani nerozmýšľajú.
Súčasný ekonóm Richard Thaler hovoril v roku 1980 o "efekte vlastníctva". Aj keď niektorí ľudia môžu obdivovať ďalšie veci, tak akoby boli najmä dostatočne spokojní s tým, čo majú a a chýba im vôľa uvažovať o naozajstnej zmene. Jednou z najväčších výziev, ktorým vlády čelia, je ľudská apatia vzhľadom na úspory do budúcnosti. Rozvážni lídri si uvedomujú, že ide o skutočný a hmatateľný problém, ktorý by nemali prehliadať. Napriek tomu je ťažké dostať riešenia do tradičnej liberálnej, alebo do tradičnej konzervatívnej politickej filozofie.
Singapur už od roku 1955 zostáva pri priamom prístupe: má povinný národný sporiaci program, ktorý zabezpečuje veľmi vysoké miery úspor. Výška príspevku do Centrálneho fondu hospodárnosti s vyššími príjmami 34,5 %. USA žiadny povinný plán sporenia nemajú, ale majú príšerne nízku -- ba vlastne zápornú -- mieru osobných úspor. Vláda však odmieta uvažovať o povinnom pláne sporenia. Namiesto toho robí kroky na prekonanie ignorancie jedincov, ktorá úspory blokuje.
Americký zákon o úsporách o penzijnom poistení z roku 2006 stimuluje, aby zamestnancov automaticky zapísali do programu súkromného sporenia na starobu. To sa zásadným spôsobom odlišuje od singapurského modelu, lebo sa od zamestnávateľov nevyžaduje, aby tak konali, a aj keď sa zaregistrovaným zamestnancom strhávajú splátky zo mzdy bez ich súhlasu, môžu sa na vlastnú žiadosť z programu odhlásiť. Nedávny novozélandský program KiwiSaver a britský zákon o penziách z roku 2007 sa tiež zakladajú na automatickom zápise zamestnancov spolu s opatreniami na slobodné rozhodnutie odhlásiť sa.
Automatický zápis ľudia akceptujú
Lenže podľa Brigitte Madrian z Harvardovej univerzity má automatický zápis do sporiacich programov zásadný význam, aj keď má zamestnanec úplnú slobodu výstupu. Keď zamestnávatelia svojim zamestnancom oznámia, že sa ponúka penzijný plán, ba aj keď sľúbia, že budú prispievať v rovnakej výške ako zamestnanci, významná časť zamestnancov sa ho napriek tomu nezúčastní.
Ale ak zamestnávatelia svojich zamestnancov do programu prihlásia automaticky a oznámia im, že sa môžu kedykoľvek a jednoducho odhlásiť, veľká väčšina z nich program jednoducho prijme. Navyše, zdá sa, že zamestnanec zvyčajne pasívne prijme výšku príspevkov, ktorú zamestnávateľ určí, rovnako ako investičný rozvrh (napríklad medzi akcie a dlhopisy).
Mandrianovej výskum naznačuje, že nové penzijné programy v krajinách, ktoré ich prijmú, zlepšia úspory. Možnože by tieto krajiny boli ešte úspešnejšie, keby zaviedli povinný sporiaci program, ale na to sa nepripravujú. Aj keď sa im teda nedarí zvýšiť úspory v rozsahu porovnateľnom so Singapurom, môžu zaznamenať naozajstný pokrok.
Najlepším dôvodom, prečo sporiace programy nerobiť povinnými je to, že rôzni ľudia sa dostávajú do rôznych situácií, o ktorých vedia len oni samotní. Niektorí svoju prácu milujú a nechcú odísť nikdy do dôchodku, takže sporenie má pre nich menší význam. Iní chcú radšej dať viac peňazí na vzdelanie, psychoterapiu či niečo iné, čo je pre nich dôležitejšie, a sporenie odsunú na neskoršie časy.
Zásadným problémom je to, že kým niekto odkladá sporenie z rozumných dôvodov a neskôr sa k nemu vráti, mnohí nič neušetria, aj keď na to nemajú žiaden dôvod a s najväčšou pravdepodobnosťou to už nedoženú. Štátny sporiaci program založený na automatickom, aj keď nepovinnom zápise, sa s týmto dokáže vyrovnať, aj keď nie úplne na sto percent. Automatický zápis vytvára sporiaci program, ktorý má zmysel pre typického človeka. Ľudia, ktorí nie sú pozorní a v tomto smere pasívni, jednoducho program akceptujú. Naproti tomu, korí sa s dostatočným elánom chcú odhlásiť, tak to prostredníctvom jednoduchého listu môžu urobiť.
Tieto sporiace programy ukazujú, že existujú metódy, ktoré nie sú priamym nátlakom a predsa prekonávajú nezáujem ľudí. Treba iba dúfať, že v budúcnosti takéto programy budú zavedené v takom rozsiahlom meradle, že dokážeme vytvoriť celé spektrum nových programov, ktoré budú na prospech pasívnym i činorodým jedincom.
Robert J. Shiller, profesor ekonómie na Yale University, USA