Pred viac než tridsiatimi rokmi významný rakúsky novinár a vydavateľ Peter Lingens ostro vystúpil proti kancelárovi Kreiskému, keď obhajoval pravicového politika Friedricha Petera a jeho fašistickú minulosť. Lingens v časopise Profil označil Kreiského konanie za nedôstojné a nemorálne, za "najodpornejší oportunizmus". Rakúsky súd uznal kancelárovu žalobu za opodstatnenú. Lingens sa obrátil na Európsky súd pre ľudské práva, ktorý rozhodol odlišne a Rakúska republika bola povinná vyplatiť novinárovi vysoké odškodné. Tento prípad sa stal významným judikátom na podporu slobody tlače.
Prenesme sa v čase a priestore, do slovenskej súčasnosti. Známy je prípad novinára Martina Kleina a jeho článku o arcibiskupovi Sokolovi. Slovenský súd vymeral Kleinovi pokutu, Európsky súd pre ľudské práva však s podobným zdôvodnením ako v prípade Lingens pririekol novinárovi právo na odškodné a náhradu súdnych trov. Najvyšší súd SR však napriek tomu potvrdil názor domáceho súdu...
Tieto dva príklady ukazujú, ako zásadne odlišne posudzuje spoločenskú úlohu médií, výroky novinárov vo svetle verejného záujmu a slobody tlače naša justícia v porovnaní s európskymi demokratickými tradíciami. Ani na tieto súvislosti netreba zabudnúť, keď posudzujeme literu a ducha návrhu tlačového zákona.
Parlament sa ním začne zaoberať v čase napätej atmosféry vo vzťahu medzi politickou mocou a médiami. To sa prejavilo napríklad v opakovaných výrokoch premiéra Roberta Fica, že novinári predstavujú organizovanú opozíciu, v dohode strán vládnej koalície o politickom obsadzovaní miest v radách verejnoprávnych médií či predstave prezidenta Ivana Gašparoviča o potrebe vytvoriť vládne médiá. V tejto situácii je pochopiteľné, že vydavatelia pristupujú k návrhu tlačového zákona s mimoriadnou pozornosťou.
Vydavatelia privítali legislatívny zámer pripraviť moderný, jednoduchý, prehľadný a vyvážený zákon, inšpirujúci sa susednou Českou republikou a niektorými západoeurópskymi krajinami. Podoba, v ktorej je teraz zákon predložený, však podľa nášho názoru nezodpovedá pôvodnej predstave najmä pokiaľ ide o vyváženosť tohto legislatívneho aktu. Návrh zákona obsahuje predovšetkým povinnosti pre novinárov a vydavateľov, podstatne menej je toho, čo rozširuje priestor a vytvára vhodné podmienky pre ich činnosť.
V tomto návrhu nenachádzame dostatočné pochopenie pre spoločenský význam médií a zohľadnenie ich aktivít vo verejnom záujme. Niektoré ustanovenia považujeme priamo za nezlučiteľné so širšie chápanou slobodou informácií.
Tak je to predovšetkým v paragrafe 6, ktorý sa týka základných povinností vydavateľa. V týchto ustanoveniach sa zakotvuje jeho zodpovednosť za propagáciu vojny, krutého alebo inak neľudského konania, podnecovania rasovej a inak motivovanej nenávisti či užívania omamných látok. Podčiarknime, že vydavatelia sa ani v najmenšom nechcú zbaviť zodpovednosti za takéto a podobné závažné a odsúdeniahodné skutky. Naopak, podporujú čo najdôslednejší postup proti nim. Do legislatívy vo vzťahu k periodickej tlači však podľa nášho názoru tieto skutkové podstaty nepatria, môže o nich rozhodovať jedine súd na základe dôsledného skúmania všetkých okolností vrátane úmyslu, a nie orgán, zriadený ministerstvom a udeľujúci pokuty v správnom konaní. Takéto riešenie považujeme za nebezpečné a zneužiteľné, obmedzujúce možnosť legitímneho informovania a diskusie o niektorých závažných otázkach na stránkach tlače.
Jednou z najdiskutovanejších otázok v súvislosti s týmto zákonom je zavedenie práva na odpoveď. Vydavatelia od počiatku práce na návrhu tlačového zákona považovali tento nový inštitút za pozitívne rozšírenie možností verejnosti reagovať na uverejnenia, ktoré sa dotýkajú ich cti a dobrého mena. V návrhu obsiahnutá definícia podmienok publikovania odpovede však prináša pre vydavateľov a redakcie množstvo problémov a stavia ich do neprijateľnej polohy. Túto problematiku najpodrobnejšie rozvádza rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy. V nej sa výslovne uvádza, že právo na odpoveď nepatrí štátu a iným verejným orgánom - návrh tlačového zákona však priamo takéto obmedzenie neobsahuje. Rezolúcia zdôrazňuje, že odpoveď má slúžiť na "bezodkladnú opravu nesprávnych faktov", návrh však umožňuje reagovať aj na pravdivé skutkové tvrdenia, čím neopodstatnene rozširuje záber tohto inštitútu a otvára pre aplikačnú prax priestor konfliktov. Redakcie novín sa tiež obávajú, že striktné uplatňovanie ustanovenia o umiestnení odpovede na "rovnocennom mieste" bude vážnym zásahom do obsahovej i grafickej štruktúry tlače.
Za najnebezpečnejšiu však považujeme časť paragrafu 10, obsahujúceho spoločné ustanovenia k právu na opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie. V prípade, ak súd po neuverejnení odpovede rozhodne o povinnosti vydavateľa túto odpoveď publikovať, je tu súčasne ustanovenie o práve dotknutej osoby na peňažnú náhradu. Už doterajšia prax jednoznačne ukazuje, že v sporoch s médiami často ani tak nejde o morálnu satisfakciu opravou nepravdivých informácií, ale skôr o získanie finančných výhod na základe neraz neprimeraných peňažných náhrad, priznaných súdom. Obávame sa, že uvedené ustanovenie návrhu tlačového zákona ešte podporí túto tendenciu, keď finančné sankcie dosahujú niekedy výšku, priamo ohrozujúci samotnú existenciu vydavateľa.
Treba zdôrazniť, že ministerstvo kultúry, zodpovedné za vypracovanie tlačového zákona, po celý čas jeho prípravy komunikovalo s organizáciami vydavateľov a novinárov. Žiaľ, naše najvýznamnejšie výhrady, týkajúce sa práve spomínaných ustanovení, neboli dostatočne vypočuté. Treba veriť, že rokovanie v parlamente neznamená koniec diskusie, ale jej pokračovanie. Tak, aby výsledkom bol tlačový zákon, ktorý získa medzinárodnú akceptáciu a najmä bude dobrou základňou pre uplatňovanie slobody tlače a práv občanov.
Miloš Nemeček,predseda Združenia vydavateľov periodickej tlače Slovenska