Pred 150 rokmi Karol Marx temne, ale víťazoslávne predpovedal, že moderný kapitalizmus, ktorého vývoj videl na vlastné oči, nebude schopný prijateľne rozdeľovať príjmy. Bohatstvo podľa neho bude rásť, ale prospech z toho nebude mať veľa ľudí, ale iba malá skupina; les prosebne zodvihnutých rúk uchádzačov o prácu bude hustnúť a hustnúť, kým medzi tým ruky ich samotných budú chudšie a vyziabnutejšie. Táto nespravodlivosť vyvoláva revoltu a revolúciu, z ktorej vzíde nový, lepší, spravodlivejší, prosperujúcejší a oveľa viac rovnostárskejší systém.
Od tých čias si ekonómovia hlavného prúdu zarábajú na každodenný chlieb trpezlivým vysvetľovaním, prečo sa Marx mýlil. Áno, počiatočný nerovnovážny šok priemyselnej revolúcie bol a je spájaný s rýchlo rastúcou nerovnosťou, lebo sa otvárajú príležitosti agresivite a podnikavosti a pretože raketovo rastie cena nedostatkových kvalifikácií na trhu práce.
To všetko ale bolo - či malo byť - iba prechodné. Technologicky stagnujúce spoločenstvo poľnohospodárov nevyhnutne musí byť extrémne nerovné: horná vrstva násilím a podvodmi tlačí dole životnú úroveň roľníkov až na živorenie a zvyšok im odoberá ako rentu za pôdu, ktorú ovláda. Vysoké nájomné vyplácané feudálnym statkárom zvyšujú ich bohatstvo a moc, lebo im poskytuje prostriedky na vykorisťovanie roľníkov a rozmnožovanie prebytkov - viac pôdy totiž statkári vytvoriť nemôžu.
V protiklade k tomuto by technologicky pokroková priemyselná spoločnosť mala byť podľa ekonómov hlavného prúdu iná.
Po prvé - nie sú kľúčové zdroje spôsobujúce vysoké ceny a takto aj tvorbu bohatstva fixnými zdrojmi ako je pôda, ale sú premenlivé: kvalifikácia remeselníkov a inžinierov, energia a skúsenosti podnikateľov a strojov i budov, to všetko sú veci, ktoré sa dajú rozhojňovať.
V dôsledku tohto neprinášajú vysoké ceny vzácnych zdrojov k politickým hrám s transfermi, na ktorých buď nikto nezarobí, alebo niektorí prerobia, ale pozitívne ekonomické javy v podobe vyškoľovania väčšieho počtu remeselníkov a inžinierov, zaúčanie väčšieho počtu podnikateľov a manažérov a investovanie vyšších súm do strojov a budov.
Po druhé - trh vyvažuje demokratická politika. Vláda vzdeláva a investuje, čím zvyšuje ponuku a znižuje odmenu kvalifikovaných pracovníkov, ako aj mieru návratnosti fyzického kapitálu. Súčasne je sociálnou poistkou - zdaňuje tých, ktorí prosperujú, a prerozdeľuje príjmy smerom k menej šťastným. Ekonóm Simon Kuznets predpokladal existenciu prudkého rastu nerovnosti po nástupe industrializácie, po ktorom bude nasledovať pokles na sociálnodemokratickú úroveň.
V priebehu poslednej generácie však dôvera v "Kuznetsovu krivku" ochabla. Sociálnodemokratické vlády sa dostali do defenzívneho postavenia voči tým, ktorí tvrdia, že prerozdeľovanie bohatstva má veľmi veľké dosahy na hospodársky rast, a nie sú schopné presvedčiť voličov, aby financovali ďalšiu expanziu vyššieho vzdelania.
Na súkromnej strane ponuky nevyvolali vyššie výnosy, väčšie investície do ľudí. Rozdiel v mzde medzi stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelanými Američanmi dnes môže byť až 100 percent, ale napriek tomu súčasná generácia amerických mužov bielej pleti naostatok nebude mať vyššie vzdelanie než ich bezprostrední predchodcovia. A ani rastúca odmena tých, ktorí figurujú na čoraz užšom vrchole distribúcie príjmov, nemali za následok vytvorenie takej konkurencie na trhu, ktorá by tento vrchol otupila - teda rozšírila.
Dôsledkom tohto je strata morálky medzi tými z nás, ktorí verili, že sily trhu a sociálnodemokratické vlády usvedčia Marxa z omylu v otázke dlhodobej distribúcie príjmov. Ďalším dôsledkom je potom hľadanie nových, iných nástrojov ekonomického manažmentu.
Piliere establishmentu čoraz viac vystupujú ako jeho hluční kritici. Zoberme si napríklad komentátora novín Financial Times Martina Wolfa. Ten nedávno vyslovil zničujúcu kritiku veľkej svetovej banky ako inštitúcie s mimoriadnym "talentom privatizovať zisky a socializovať straty..., (ktoré)... sa pokrytecky rozčuľujú dovtedy, kým verejní činitelia... ihneď nepribehnú na ich záchranu, keď sa dostanú do (zaslúžených) ťažkostí... Veľké finančné inštitúcie konflikty záujmov zvládajú ťažšie, než v ktoromkoľvek inom odvetví."
Wolf potom artikuloval "obavy, že kombinácia krehkosti finančného systému a obrovských odmien, ktoré generuje pre ľudí vnútri systému, zničia niečo ešte dôležitejšie - politickú legitimitu trhovej ekonomiky samotnej...".
Pre Wolfa je riešenie žiadať, aby títo bankári dostávali mzdu v splátkach počas desiatich rokov po tom, čo urobili svoju prácu. Akcionári a investor by potom mohli primerane posúdiť, či poskytnuté rady a realizované investície boli naozaj dlhodobo zdravé a nereflektovali iba nadšenie momentu.
Wolfovo riešenie však nestačí, lebo problém sa neohraničuje iba na sféru vysokých financií. Problémom je všeobecnejšia neschopnosť konkurencie na trhu inšpirovať vznik alternatívnych poskytovateľov a zrážať neslýchané ceny, ktoré za svoju prácu žiada súčasná generácia kupčiacich princov.
J. Bradford DeLong, profesor ekonómie na Kalifornskej univerzite