Mnoho ľudí po celom svete sa vyžíva v tom, čomu Nemci hovoria "Schadenfreude": v škodoradosti z utrpenia druhých. Táto zlomyseľnosť akoby vyvierala z utrpenia, ktoré Spojené štáty zažívajú po štvorročnom úsilí o stabilizáciu Iraku. Na jednej strane táto reakcia bola predvídateľná. Antipatia voči bohatým a mocným nie je ničím novým. USA však v posledných rokoch prehĺbili túto reakciu tým, čo robili a ako to robili.
Príčiny antiamerikanizmu
Pre niektorých to bolo rozhodnutie vstúpiť do vojny v Iraku, pre iných Guantanámo a pocit, že americká spravodlivosť meria dvojakým metrom. A pre ďalších to bola aj absencia trvalého úsilia nastoliť mier medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi či americký odpor voči Medzinárodnému trestnému súdu a Kjótskemu protokolu o klimatických zmenách. Výsledkom potom je, že antiamerikanizmus rozšíril svoj rozsah a intenzitu. Napriek tomu je akékoľvek uspokojenie z problémov, ktorým USA v Iraku čelia, krátkozraké a určite bude i krátkodobé.
Vlády všetkých krajín majú záujem o budúcnosť Iraku a stabilitu na Blízkom východe. Terorizmus, ktorý sa zrodil v Iraku, tam nezostane. Muži a ženy, ktorí sa učia vyrábať a odpaľovať bomby v uliciach Bagdadu, rozšíria svoje "remeslo" na ďalšie miesta v regióne, ale aj ďalej.
Teroristi, ktorí v Iraku okúsili úspech, budú sa čoraz viac obracať proti ďalším cieľom. Pred prejavmi antiamerikanizmu nebudú chránené ani imúnne nielen vlády, ale ani jednotlivci, ktorí z dobrých dôvodov nie sú ochotní schvaľovať radikálnu agendu teroristov.
Vojna a ropa
Vojna v Iraku iba rozjatrí rozpory medzi sunnitskou menšinou a šiitskou väčšinou v krajine, a tieto averzie by sa mohli opakovať i na iných miestach, kde žijú tieto komunity vedľa seba. Ale aj keby sa tak nestalo, milióny sunnitských utečencov oslabia základy susedných štátov vrátane Jordánska. Pokračujúce boje v Iraku by zároveň mohli viesť k regionálnej vojne. Napríklad Turecko je už pripravené zaútočiť na kurdskú enklávu v severnom Iraku.
Je dosť možné, že odpor voči iránskej snahe ovládnuť Irak by mohol viesť k širšiemu konfliktu, do ktorého budú vtiahnuté Saudská Arábia, Egypt a ďalšie krajiny. Takýto konflikt by ohrozil životne dôležitý tok ropy z Blízkeho východu do zvyšku sveta.
Aj bez širšieho konfliktu však bude mať dianie v Iraku na cenu ropy účinok. Irak dnes produkuje menej ropy než za vlády Saddáma Husajna a má potenciál tento objem zdvojnásobiť, či dokonca strojnásobiť. To by si však vyžadovalo značné investície, a tie by zasa potrebovali dôveru medzinárodného spoločenstva v budúcu stabilitu Iraku.
Bez tejto dôvery sa iracká ropná produkcia ani nepriblíži k svojmu potenciálu, čo iba prehĺbi priepasť medzi svetovou ponukou a dopytom. Drahá ropa je zdanením chudobných ľudí v rozvojových krajinách a zdrojom inflácie v rozvinutých krajinách. Zároveň poskytuje niektorým vládam prostriedky slúžiace v mnohých prípadoch na presadzovanie takej zahraničnej politiky, ktorá je v rozpore so záujmami väčšiny krajín.
Buďme solidárni s USA
Aj ostatný svet sa musí zaujímať o to, v akom stave USA vyjdú z Iraku. Existuje reálne nebezpečenstvo, že všeobecné presvedčenie o neúspechu v Iraku by mohlo viesť k vážnemu oslabeniu domácej politickej podpory pre aktívnu medzinárodnú úlohu Spojených štátov, a najmä neľahké a nevyhnutné rozmiesťovanie vojenských síl.
Alternatívou pre svet, ktorú utvárajú silné, sebavedomé a angažované USA, pravdepodobne nebude svet pokojný, prosperujúci a slobodný. Zo strategického hľadiska nemá žiadna krajina ani skupina krajín potenciál nahradiť USA. Alternatívou pre globálny poriadok pod taktovkou USA je neporiadok, v ktorom sa terorizmus, šírenie jadrových zbraní a hospodársky protekcionizmus stávajú čoraz viac normou.
Z toho vyplýva, že by sa vlády mali vyhnúť verejnému vyhláseniu označujúcemu americkú prítomnosť za okupáciu či za akciu, ktorej chýba legitimita, aby tak nezvýšili pravdepodobnosť, že sa USA z Iraku úplne stiahnu a ponechajú túto krajinu a jej obyvateľov napospas strašnému osudu.
Štáty by mali napriek nedostatkom ďalej podporovať irackú vládu. To znamená rozšíriť jej diplomatické uznanie vrátane reálnych diplomatických vzťahov na úrovni veľvyslanectiev. To si súčasne vyžaduje poskytnutie finančnej pomoci - od odpustenia dlhov, až po investície, pôžičky a ďalšie formy pomoci. Navyše existujú morálne i praktické argumenty, prečo treba robiť viac pre uľahčenie osudu utečencov a vnútorných vysídlencov.
Neuhnúť teroristom
Okrem toho je potrebné udržať na uzde terorizmus. To znamená robiť všetko na zastavenie infiltrácie teroristov do Iraku a prehodnotiť podporu milíciám. Žiadny z irackých susedov, Irán nevynímajúc, by nemal prospech zo sektárskeho konfliktu, ktorý by prerástol do regionálnej vojny.
A konečne by mali vlády zvážiť možnosť posielania príspevkov ozbrojeným zložkám, aby pomohli nastoliť poriadok, vycvičiť irackú políciu i armádu a pomôcť Iraku strážiť svoje hranice. Len čo USA zákonite obmedzia svoju úlohu, ostatní by mali byť pripravení nastúpiť na ich miesto, aby iracká vláda nepadla a aby iracký štát neskrachoval.
Faktom je, že budúcnosť Iraku nie je zaručená ani v prípade, že sa podniknú tieto i podobné opatrenia. Stále však existuje veľký rozdiel medzi Irakom, ktorý bojuje a Irakom, ktorý sa rozpadá; medzi Irakom, ktorý prispieva na globálnu energetickú bezpečnosť, namiesto toho, aby ju podkopával; medzi občianskou a regionálnou vojnou. Možno už je neskoro na to, aby USA v Iraku uspeli, ale nie je neskoro na to, aby ostatní zvýšili pravdepodobnosť, že USA úplne nezlyhajú.
(Autor bol riaditeľom Politického plánovania na MZV USA)
Copyright: Project Syndicate, 2007
www.project-syndicate.org
Richard N. Haass, prezident Výboru pre zahraničné vzťahy, USA