Pražský hrad zažil niečo, čo sa môže odohrať iba v krajinách s minimálnou politickou kultúrou, kde zákulisné ťahy politikov sú nadradené všetkému, aj zdravému rozumu, kde intriga je povýšená na metódu politickej práce. Prezidentská groteska na Hradčanoch je iba dôsledok právneho systému, ktorý pripomína džungľu s figliarsky nastraženými pascami.
Prekvapením pre mňa bolo však najmä to, s akým ľadovým pokojom v tvári a s verbálnou benevolenciou jeden z kandidátov - Jan Švejnar - pred kamerami televízie povedal, že dianie okolo voľby českého prezidenta sa neodlišuje od štandardov. Pravdu mal možno v tom, že v krajine jeho pôsobenia - USA - prezidentská kampaň pripomína občas cirkus, niekedy box, inokedy klasický obchodný oblbovací marketing. Ale ústavné pravidlá a rámce sú jasné a nikto, žiadna sila si ich nemôže prispôsobiť aktuálnym potrebám tej či onej politickej strany. Len na ilustráciu - v USA si môžete trebárs na sto rokov dopredu vypočítať na deň presne, kedy budú voľby do obidvoch komôr Kongresu, kedy budú voľby prezidenta, kedy budú voľby guvernérov a do parlamentov jednotlivých štátov, starostov, šerifov a pod. A rovnako je to so spôsobom voľby.
Zľahčovaním diania na Pražskom hrade sa profesor Švejnar zachoval síce takticky - nepohneval si zbor voliteľov, aj keď väčšinu času sa správali ako tínedžeri na prvom výlete bez rodičov. Ale zároveň sa po kolená namočil do bahna českej politiky.
Mal sa zachovať po americky - vyzvať senátorov a poslancov, aby volili tajne, tak ako bolo doteraz tradíciou. Som presvedčený, že by si takto získal váhajúcich voliteľov a priniesol by aspoň štipku dobrej americkej tradície, ku ktorej sa tak v rámci kampane hlásil. Lenže on "po česky" zlyhal a akceptoval poklesnutú politickú kultúru.
Keď sa doteraz všetci Klausovi odporcovia "uchechtávali", že ho pred piatimi rokmi za prezidenta zvolili vlastne komunisti, tak buďme teraz radi, že hlasy nedali Antikalusovi. Lebo ak by Švejnara, ktorý v roku 1969 s rodičmi ušiel pred komunistami za Atlantik, mali v podstate tí istí komunisti zvoliť za prezidenta, tak to by bol stonásobne väčší výsmech 17. novembru 1989 ako znovuzvolenie Klausa, hoci znova hlasmi komunistov.
Keby si však Čunkovi kresťanskí demokrati videli aspoň na špičku nosa, tak by hlasovaním v prospech Klausa mohli zabrániť opätovnému triumfu komunistov. Lenže to by museli nadradiť mravný princíp a étos novembra 1989 nad svoju pýchu.
Peter Turčík, komentátor HN