O slovenskom kapitálovom trhu sa popísali tony papiera koncepcií, stratégií, analýz, odporúčaní pre nápravu nedostatkov. Zákony, ktoré opisujú infraštruktúru a jednotlivé procesy, sa celkom menili na bežiacom páse. Vznikali a zanikali organizátori trhov. Istý čas sme mali dve burzy a jeden mimoburzový obchodný systém. Najmenej päť ráz sa menilo organizačné členenie dohľadu. Bolo to preto, aby sa vytváral dojem, že sa niečo zlepšuje. Všetko sa zlepšovalo, samozrejme, v úvodzovkách tak, že kurzový lístok burzy cenných papierov vyzerá ako noty v skladbe pre bubon.
Príčina je jednoduchá. Vznik kapitálového trhu bol síce liberálnou agendou, ale bol naplánovaný po socialisticky, teda z riadiaceho centra. To nariadilo, aby sa podniky privatizovali rozdaním akcií obyvateľstvu a začalo sa s nimi obchodovať. Normálny kapitálový vzniká zdola, kvôli potrebám podnikov. Ak má firma málo peňazí a chce expandovať, vstúpi na kapitálový trh a získa nové peniaze. Akcie sa nikde na svete nerozdávajú. Akcie sa len predávajú, odborne povedané, upisujú za peniaze. Akcia je v podstate len iná forma finančného aktíva. Všade sa chápe ako ekvivalent peňazí. Počas privatizácie boli akcie ekvivalentom kupónovej knižky. Neprešlo ani len šestnásť rokov od začiatku kupónovej privatizácie a ľudia si občas spomenú, že v zásuvke majú výpis z účtu majiteľa cenných papierov. Obyvateľstvo dodnes nevie, o čo ide.
Rozumeli tomu však tí, ktorí vedeli, ako na to. Na čo? Vedeli, ako vykradnúť peniaze z investičných privatizačných fondov, alebo podnikov. Používali na to najmä pokojné, dobrovoľné metódy (sľuby, mikrovlnky) Využili, samozrejme, aj nedobrovoľné metódy. Najpopulárnejšie bolo takzvané súdne investično-výpalné bankovníctvo. Schéma je jednoduchá. Vopred vybraný súd a právnik vydajú predbežné opatrenie, ktoré pozastavuje výkon akcionárskych práv akcionárovi, ktorý nechce predať svoje akcie, alebo kúpiť zvyšný podiel vo svojej firme. Následne sa vymení predstavenstvo. Ostatné si môžete domyslieť. Slovenský kapitálový trh nefunguje jednoducho preto, lebo nie je zárukou toho, či sa z podniku neodlejú peniaze a namiesto majetku nebudete mať nič. Často sa ale spomínajú náklady na vydanie akcií a iné poplatky. To je len technický problém, ktorý sa dá zmeniť.
Ďalším problémom sú politici, ktorí sa zaoberajú ekonomikou, alebo ekonómovia živiaci sa politikou. Zdá sa, že tí z predchádzajúcich volebných období nevedeli toho dosť, aby pochopili, o čo ide. Je to napriek tomu, že mnohé štáty za peniaze svojich podporných fondov nalievali do hláv osôb z decíznej sféry veľa poznatkov. Lievik u nás bol však malý. Nič z neho nenatieklo zo školení, seminárov, konferencií a analytických prác venovaných kapitálovému trhu do tých správnych hláv.
Ak niečo nefunguje, tak to nefunguje preto, lebo tomu niekto nerozumie a nevie ako na to. Preto slovenská burza cenných papierov v Bratislave nefunguje. A čo nefunguje, toho sa treba zbaviť.
Vladimír Bačišin, ekonomický poradca