Ad Robert Fico:
Aký je zmysel sociálneho štátu?
HN 20. júna 2007, s. 10
V príspevku predsedu vlády (ako reakcia na redakčný komentár, že cieľom sociálnodemokratickej politiky je udržiavanie chudoby), sa pokúša vyvrátiť názor autora L. Pardubského a objasniť zmysel sociálneho štátu a politiky vlády, ktorá ho presadzuje. Premiér tvrdí, že sociálny štát, táto často opakovaná politická túžba sociálnodemokratických politikov, má za úlohu vytvárať predpoklady na ekonomický rast a súčasne zabezpečiť, aby prínosy rastu boli sociálne spravodlivejšie rozdeľované.
Nedozvedeli sme sa síce, akými cestami a prostriedkami sa dosiahnu prínosy rastu a sociálne spravodlivejšie rozdeľovanie a neobjasnil ani podstatu a ani zmysel sociálneho štátu realizovaného na Slovensku. Ním uvádzané niektoré opatrenia vlády -- prerozdeľovanie v prospech ekonomicky slabších regiónov, výstavba infraštruktúry, ofenzíva v cestovnom ruchu a energetickej sebestačnosti Slovenska či podpora mladých rodín -- patria k štandardnej hospodárskej alebo sociálnej politike štátu a sú veľmi vzdialené od sociálne spravodlivého rozdeľovania.
Byť opatrovníkom
alebo dať šancu
V terajších hospodárskych podmienkach Slovenska by spomínané alebo podobné opatrenia s určitosťou urobila ktorákoľvek iná vláda, bez deklarovania sociálneho štátu, a nie iba sociálni demokrati. Pravda, medzi politikami vlád sú rozdiely v prostriedkoch a spôsobe uskutočňovania hospodárskej a sociálnej politiky. A to v tom, či hospodárskou politikou chcú vytvárať a podporovať podmienky a prostredie, ktoré využíva potenciál zdrojov či reálne poskytne sociálnu istotu a osobnú slobodu občanom alebo sa politika uberá smerom k opatrovníckemu štátu a parciálnym sociálnym opatreniam.
Úmysel znížiť DPH za internet a učebnice, vyjednávanie o cenách elektrickej energie, požiadavka znížiť ceny liekov a tým trochu ubrať z nadmerných ziskov distribútorov, bonus pre seniorov od SPP, vianočný príspevok niektorým dôchodcom a podobné rozhodnutia sú sociálnou jednorazovosťou, a nie obsahom sociálneho štátu. Skutočné kroky k sociálnemu štátu sa zatiaľ neuskutočnili, a tak vzniká otázka: Neslúžia tieto jednorazovosti iba na živenie idey sociálneho štátu a pestovanie predstavy štátneho opatrovníctva? Nie je to iba mýtus politikov, ktorí chcú do politiky "priniesť niečo nové a menej známe"?
Nemecký príklad
Vlády viacerých krajín od druhej polovice 19. storočia deklarovali snahu o sociálny štát. Neboli úspešné. Buď prijali vysoké sociálne štandardy, ktoré hospodársky neboli udržateľné, alebo museli často meniť sociálnu politiku štátu. Sociálne cítenie narážalo na neprekročiteľné hranice hospodárskeho, resp. na hranice záujmov.
Neúspešná bola aj predstava štátu blahobytu z druhej polovice 20. storočia, ktorá si napokon vyslúžila prívlastok váhavý či neochotný štát blahobytu. Sociálno-trhový pokus v minulom storočí (Nemecko), v ktorom sa spojilo sociálne s hospodárskym, už nebol ilúziou. Ako neodlučiteľná súčasť politiky sa sociálno-trhový systém stal rastovým impulzom a v podmienkach Nemecka zdrojom obnovy a sily hospodárstva.
Systém bol založený na slobode jednotlivca a zabezpečení pomoci slabším. V politike sociálno-trhového hospodárstva, podľa slov L. Erharda, "...práca určuje kvalitu a kvantitu sociálneho štandardu". Štát nevystupoval ani ako patronátny a ani ako opatrovnícky. Pomáhal vtedy, ak vlastné sily jednotlivca nepostačovali. Istý čas to fungovalo a zdalo, že sa našla symbióza trhu a sociálneho, ale spočiatku úspešná politika sa práve v oblasti sociálneho stala neudržateľná a musí sa prispôsobiť možnostiam.
Ako to vidí EÚ
Odlišne chápe svoj sociálny program EÚ. Rozvíja európsky sociálny model a v jeho rámci tzv. Európsky sociálny program, ktorý sa primárne zameriava na boj proti chudobe. Ponecháva členským štátom povinnosť vypracovať vlastný sociálny program, ktorý realizujú prostredníctvom sociálnej politiky.
Odporúča zamerať sa na: podporu produktívneho využívania občanov prostredníctvom všestranných aktivít občanov a hospodárskeho rastu, znižovanie sociálnej nerovnosti, zmierňovanie chudoby a posilňovanie sociálnej kohézie krajiny.
Je zrejmé, že sociálne a hospodárske ciele sa v programe EÚ prelínajú a dopĺňajú. Nie je vyzdvihovaný
jeden na úkor druhého, naopak, spájajú sa do celku, ktorý prostredníctvom plnenia hospodárskych a
sociálnych cieľov umožní dosiahnuť vyššiu mieru rastu a súčasne aj vyššiu úroveň spravodlivosti.
Sociálny model je založený na výkonnej ekonomike, sociálnej ochrane, podpore vzdelanosti a
sociálnom dialógu. Spravodlivosť, najmä v rozdeľovaní, je vložená do rámca hospodárskej a sociálnej
politiky.
Únia zdôrazňuje sociálnu politiku, a nie sociálny štát pre jeho obmedzujúce vlastnosti a
priorizovanie zodpovednosti spoločnosti pred zodpovednosťou jednotlivca. Neakceptovala
paternalizmus (vlastný sociálnemu štátu) nie preto, že by jej bol neznámy alebo nemala dostatok
socialistických iniciatív, ale pre neúspešnosť tejto predstavy a pre jej krátkodobosť.
Kvadratúra kruhu
Idea sociálneho štátu sociálnych demokratov má svoj pôvod v etatistickom videní politiky zmiešanej s
prvkami politiky tretej cesty. Nemá vnútorné zjednocujúce princípy a nemožno predvídať jej kroky. V
každej krajine, kde sa tento pokus začal, mala iné zameranie a obsah.
Pre Slovensko sa prezentuje ako jediná a racionálna politika, ktorá pomôže sociálnym skupinám
občanov postihnutých reformami. Má nájsť súhru štátu a trhu, ktorá sa doteraz nikde nepodarila (je
to ako vyriešiť kvadratúru kruhu). Buď sa preferoval štát, alebo trh.
Politika sociálneho štátu, usudzujúc podľa krokov vlády, dostáva však iný zmysel. Je cielená na
posilňovanie a rozširovanie pôsobenia štátu. Sociálna oblasť je zvlášť vhodná na odôvodnenie
rozširovania štátnej moci osobitne nad hospodárstvom. Zvlášť, keď sociálnemu štátu sa pripisuje
schopnosť vyriešiť obavy občanov zo sociálnej situácie, z nezamestnanosti a istôt do budúcnosti.
Sociálny štát, ku ktorému smeruje Slovensko, cez inštitúcie ovládané vládou, mení trhové rozhodnutia a
vynucuje si zmeny, subjektívne zasahuje do chodu hospodárstva a jeho článkov v snahe ovládnuť
hlavné segmenty hospodárstva, rozdeľovanie a znovurozdeľovanie. Rozhodovaním o sociálnej a
hospodárskej situácii občanov či niektorých sociálnych skupín ľahko odôvodňuje všetky formy
štátneho zasahovania bez ohľadu na jeho dôsledky. Krátkodobé alebo dlhodobé. Podporuje
presvedčenie o všestrannej povinnosti štátu voči občanom a spôsobuje pokles vlastnej zodpovednosti
a aktivity. Smeruje k už prekonanému rovnostárstvu.
Návrat starých čias?
"Náš" sociálny štát chce spravodlivejšie rozdelenie rastu hospodárstva. Nepredstavil žiaden princíp
spravodlivého rozdeľovania. To, čo sa doteraz udialo, je skôr jánošíkovský postup, brať, kde je viac a
dávať štátu. Vzniká otázka, či vôbec možno nájsť spravodlivejšie rozdeľovanie ako rozdeľovanie podľa
individuálnej účasti na produkte spoločnosti pri udržaní istej miery solidarity.
Pritom spravodlivé rozdeľovanie nie je objav sociálneho štátu, ale viacstoročný problém ekonómie,
ktorý nebol vyriešený. Z tohto hľadiska väčšina zámerov uvádzaná v Programovom vyhlásení vlády je
iba sociálnymi jednotlivosťami, podľa ktorých nemožno hovoriť o sociálnom štáte. Sú prvkovými
opatreniami, ktoré navonok pôsobia sociálne príťažlivo, nemajú však nič do činenia so spravodlivým
rozdeľovaním.
Sociálny štát, ak máme hovoriť o jeho pôvodnom zmysle, je hospodársky zvlášť náročný
program, ktorýmsa vytvára nový typ štátnej spoločnosti. Vláda v takomto štáte preberá na seba
zodpovednosť za
ekonomickú, sociálnu a politickú prosperitu svojich občanov. Je to zodpovednosť za vzdelanie a
kultúru, zamestnávanie, trh práce, humanizáciu práce, zdravie a zdravotnú starostlivosť, sociálne služby
v širokom zmysle, sociálnu pomoc v núdzi, penzijné poistenie a dôchodky, životnú úroveň
všetkých občanov, generačnú solidaritu a zabezpečenie občanov pred rizikami.
Zlý slovenský recept
Nemôže sa to však diať spôsobom, ktorý sa uplatňuje u nás, keď sa prijímajú rozhodnutia odporujúce
sociálnemu štátu, ktoré vedú k zhoršeniu sociálnej situácie niektorých skupín občanov, keď štát
zvyšujúcimsa bremenom odvodov bezohľadne zaťažuje nielen úspešných, ale dokonca aj seniorov,
obmedzuje niektoré sociálne inštitúcie a sociálne pôsobenie neziskových organizácií, s nedôverou sa
stavia k sociálnyminiciatívam spolkov a inštitúcií občianskej spoločnosti, nedostatočne zvláda sociálne
opatrovateľstvo,nezačal budovať sociálne zdravotníctvo, zhoršuje podmienky na udržanie zdravia a
sociálnych istôt. Nerieši problém odstraňovania rozdielov v záujmoch organizovaných skupín voči
potrebám takých skupín občanov, ako sú veľmi starí ľudia, deti osamelých rodičov, telesne či duševne
postihnutí občania, dlhodobo nezamestnaní, občania neschopní práce, samoživitelia, rozvedení s
deťmi a pod. V hospodárskej oblasti sa pokúša nájsť tretiu cestu medzi socializmom a kapitalizmom.
Uplatňuje iba staré socialistické chodníky, ktoré chce prešliapavať bohatý štát, odmieta prenesenie
zodpovednosti z úrovne štátu na samosprávne a nižšie riadiace stupne, posilňovanie kultúry pomoci
medziľuďmi a významu dobrovoľných spolkov, humanitných organizácií a iniciatív občanov. Nevedú
azda tieto kroky k opatrovateľskému štátu?
Jozef Dančo, spolupracovník HN, ekonóm a v rokoch 1991 -- 1992 bol vo vláde Jána Čarnogurského ministrom financií
StoryEditor