Pri príležitosti uplynutia dvoch rokov od nástupu vlády Roberta Fica sa akoby roztrhlo vrece s hodnoteniami výsledkov jej činnosti. Keďže samotný premiér preniesol ťažisko vlastného hodnotenia na problematiku tzv. „sociálneho štátu“, podnietil aj ďalších hodnotiteľov k hľadaniu odpovede na otázku, či a nakoľko sa súčasná vláda drží sľubov budovať na Slovensku sociálny štát.
Neoliberálny základ „sociálneho štátu“
Podľa očakávaní predviedol vo svojom odpočte premiér R. Fico typickú propagandu úspechov, pozornejší pohľad na vybrané základné sociálno-ekonomické parametre (napríklad podiel verejných výdavkov na celkovom HDP a ich štruktúra) však ukazuje, že sociálny štát, k zavedeniu ktorého sa tak vehementne hlási, je nateraz iba obyčajná vidina. Je to akýsi fantómový, virtuálny, sebadeklarovaný sociálny štát (podobne, ako je Smer iba sebadeklarovanou, samozvanou sociálno-demokratickou stranou): to, čo sa v podaní R. Fica tvári ako sociálno-demokratická politika silného „sociálneho štátu“, je v skutočnosti situačno-oportunistické využívanie výsledkov neoliberálnej ekonomickej politiky a reforiem, uskutočnených v rokoch 2002 – 2006. Tej neoliberálnej politiky a tých reforiem, autorov ktorých predstavitelia Smeru obviňovali z mnohých „sociálnych“ zločinov (napríklad zo zavádzania chudoby na Slovensku). Tej politiky, v základnom rámci ktorej – našťastie pre krajinu – Ficova vláda de facto dnes pokračuje (to, že túto politiku nijako neprehlbuje v dôsledku vlastných ideologických, mentálnych a odborných dispozícií, je už iná otázka). To, čo teda dnes predseda Smeru prezentuje ako politiku silného sociálneho štátu, je v skutočnosti cielená PR-kampaň, sprevádzaná paternalisticko-klientelistickou redistribúciou časti statkov, vytvorených uplatňovaním liberálnej ekonomickej stratégie v predchádzajúcom období.
Znížená kvalita demokracie
Diskusie okolo toho, či je, alebo nie je politika Ficovej vlády budovaním „sociálneho štátu“, odsunuli do úzadia hodnotenie stavu krajiny v iných dôležitých oblastiach, napríklad v oblasti politickej demokracie, právneho štátu, legislatívy. Pritom situácia tu zvádza k nie menej zaujímavej diskusii. Slovenská republika ako členská krajina EÚ a NATO je štátom s konsolidovaným systémom demokratických inštitúcií. Problémom je však to, že demokratickú legitimitu získali vo voľbách 2006 politické sily so zjavne neliberálnym prístupom k výkonu moci. Slovensko sa tak stalo istým laboratóriom, poskytujúcim možnosť priebežného skúmania následkov vládnutia neliberálnych populistov v podmienkach konsolidovanej demokracie.
Skúsenosti prvých dvoch rokov vlády Smeru, SNS a HZDS naznačujú, že zatiaľ ide predovšetkým o následky pre kvalitu demokracie, keďže inštitucionálny systém je dosť pevne zakotvený na to, aby ho mohli neliberálni populisti pri ich súčasnej sile a medzinárodnom postavení krajiny prevalcovať. Tí však už dokázali spôsobiť demokracii nepríjemné defekty. Zhoršenie kvality demokracie na Slovensku zaznamenala organizácia Freedom House vo svojej správe Nations in Transit, vydanej koncom júna 2008. V tejto správe sa rating Slovenska zhoršil z 2.14 (2006) na 2.29 (2007), pričom v roku 2005 bol najlepší za celé obdobie postkomunistickej transformácie – 1.96.
Modus operandi: tyrania väčšiny
Najproblematickejším trendom v oblasti politickej demokracie bol na Slovensku v rokoch 2006 – 2008 rozpor medzi inštitucionálnym základom politického systému a spôsobom výkonu moci. Neoddeliteľnou súčasťou mocenského inštrumentária vládnej koalície bolo preferovanie väčšinového chápania demokracie (tyrania väčšiny), v súlade s ktorým sa spochybňovala legitimita akýchkoľvek názorov, stanovísk alebo krokov, ktoré sa neopierali o väčšinovú podporu, a to bez ohľadu na ich vecnú správnosť a opodstatnenosť. Nositeľov iných, odlišných (v dikcii spomínaného chápania „menšinových“) názorov podrobovali predstavitelia koalície kritike, ktorá zahrňovala nielen popieranie oprávnenosti týchto názorov, ale aj snahu spochybniť politickú legitimitu, odbornú kredibilitu a osobnú integritu ich nositeľov (opozičných politikov, podnikateľov, občianskych aktivistov, expertov, novinárov apod.) Preferovanie väčšinového chápania demokracie sa najzreteľnejšie prejavovalo na činnosti NR SR, kde poslanci vládnych strán konzekventne odmietali akékoľvek legislatívne návrhy opozičných poslancov.
Nešlo však iba o proces legislatívnej tvorby. Niektorí predstavitelia vládnej koalície tvrdia, že „rozklad“ opozičných strán im znemožňuje plniť voči vláde kontrolnú funkciu, preto vraj vláda sa musí kontrolovať sama. Je to, samozrejme, zavádzanie. V skutočnosti to bola vládna koalícia na čele so Smerom, ktorá využívala svoju početnú prevahu v NR SR na obmedzenie efektivity kontrolnej funkcie parlamentu voči vláde v prípadoch, keď jej plnenie vyžadovala opozícia (napríklad odmietnutím vykonávať poslanecké kontroly vtedy, keď sa to vládnej koalícii nehodilo).
Vyšetrujúci parlament?
Vládna koalícia sa usilovala zasiahnuť do existujúceho systému deľby moci tak, aby parlament získal niektoré právomoci orgánov činných v trestnom konaní (napríklad prostredníctvom zriadenia vyšetrovacích výborov v NR SR). Ak by k realizácii takéhoto návrhu došlo, znamenalo by to nielen popretie dôsledného uplatňovania princípu deľby moci, ale aj vytvorenie podmienok na to, aby v otázkach, v ktorých by malo ísť o nestranné rozhodovanie na základe zákona, sa rozhodnutia prijímali na základe väčšinového princípu, odrážajúceho pomer síl medzi politickými stranami.
Nezanedbateľným prvkom povolebného politického diškurzu s dosahom na rozhodnutia štátnych orgánov je trend na ex-post kriminalizáciu vybraných opozičných politikov a v niektorých prípadoch aj opozície ako celku pod pláštikom rétoriky o nevyhnutnosti nápravy deformácií, ku ktorým došlo v predchádzajúcich dvoch volebných obdobiach a potrestania vinníkov. Hoci v priebehu dvoch rokov od nástupu terajšej vlády neboli voči konkrétnym osobám, zodpovedným za skutočné alebo domnelé prechmaty z obdobia 1998 – 2006, vznesené obvinenia spôsobom, ktorý by preukázateľne potvrdzoval, že išlo o kriminálne konanie na politický popud, používali niektorí koaliční politici (vrátane premiéra a ďalších členov vlády) jednotlivé kauzy z minulosti (privatizácia SPP, výstavba tunela Branisko) ako nástroj na diskreditáciu opozície, pričom zodpovednosť za trestnú činnosť sa pripisovala priamo politickej strane.
Klientelizmus a nacionalizmus
Od svojho nástupu k moci vládna koalícia Smer-SNS-HZDS systematicky porušuje jeden zo základných princípov dobrého demokratického vládnutia – princíp nestrannosti, o čom svedčia početné kauzy s klientelistickým pozadím, stav vo verejnom obstarávaní a personálna politika vlády. Osobitnou kapitolou je invázia xenofóbneho etnického nacionalizmu do verejného diškurzu a praktickej politiky, ktorá je dnes živená nielen radikálnymi nacionalistami, ale aj sebadeklarovanými „sociálnymi demokratmi“.
Zdá sa, že pre súčasnú vládnu moc rámec liberálnej demokracie je priúzky, preto sa ho občas snaží prekročiť. Našťastie ten rámec je zatiaľ dosť pevný na to, aby odolal prípadným pokusom populistov o jeho demontáž.