Nedávne bruselské štvorstretnutie o euroobrane by za iných okolností musela zjednocujúca sa Európa iba privítať. Žiaľ, okolnosti a zrejme i pohnútky jeho aktérov mali trpkú príchuť.
Minisummit Francúzska, Nemecka, Belgicka a Luxemburska sa totiž konal na pozadí udalostí okolo Iraku, ktoré ukázali, aspoň v tejto fáze, hlbokú priepasť v rámci euroatlantického spoločenstva, predstavovaného dvoma organizáciami -- Európskou úniou a Severoatlantickou zmluvou.
Rozpor medzi prívržencami a odporcami vojny proti režimu Saddáma Husajna má v princípe filozoficko-právny charakter so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Rozdeľovanie na tzv. starú a novú Európu má skôr propagandistický charakter, čiže zjednodušuje tento komplex problémov.
Ak by sme chceli rozťať vzniknutý gordický uzol, potom sa treba pozrieť na rozdiel v proklamovaných cieľoch a ich realizácii v dielni tzv. starej Európy, teda doterajších členov EÚ a NATO. Tento uzol sa volá spoločná bezpečnostná a zahraničná politika únie, ktorá za roky jej (ne)existencie nevyrástla z detských plienok. Nič na tom nemení ani fakt, že únia má pre ňu svojho reprezentanta -- Javiera Solanu, žiaľ, bez väčších kompetencií.
Navyše EÚ akoby zabudla, že aj po skončení studenej vojny je medzi bezpečnostnou a zahraničnou politikou veľmi úzka väzba a podmienenosť. Kto chce robiť úspešnú regionálnu či globálnu politiku, musí mať nielen idey, ale aj silu na ich presadenie. Tak politickú, ako aj vojenskú. Bez toho to jednoducho nie je možné. A ani jeden z európskych hráčov nie je dostatočne silný, aby mohol hrať na našom kontinente prvé husle.
Aby sa rozširujúca únia stala takýmto hráčom, musia sa všetky členské krajiny -- terajšie i budúce -- rozhodnúť, čo vlastne chcú a dohodnúť sa. Podobne ako to bolo v prípade takého kontroverzného rozhodnutia, akým nesporne bolo zavedenie spoločnej európskej meny. To však je iba jeden, hoci dôležitý parameter vytvárania jednotnej Európy. Existencia ekonomickej únie nestačí, lebo tvorí iba jeden pilier tohto procesu. Nemožno sa preto čudovať, že ešte stále platí staré, aj keď trochu ironické tvrdenie, že EÚ je ekonomický obor, ale politický trpaslík. Pokým nebude ťahať aj v otázkach bezpečnosti a zahraničnej politiky za jeden povraz, nebude dostatočne dôveryhodná a rešpektovaniahodná.
Budúce členské krajiny, teda aj Slovensko, majú na tomto procese eminentný záujem. S jednou podmienkou -- partnerstvo s druhou stranou Atlantiku sa musí zachovať. Je to ich historická skúsenosť i súčasná potreba. Pritom by nemala kľúčovú úlohu zohrávať veľkosť či ambície štátov, ale spoločný cieľ. Zdá sa, že bruselská iniciatíva (už koľká v poradí?) i postiracká realita prinútili členov únie konať. Víkendové stretnutie šéfov diplomacií 15 členských, 10 pristupujúcich i 3 kandidátskych krajín bez kravát na egejských ostrovoch prinieslo určitý pokrok. Zhoda, že EÚ potrebuje spoločnú bezpečnostnú politiku, aby mohla na jej základe viesť dialóg s USA je, dúfajme, krok vpred. Domáca úloha J. Solanovi vypracovať jej koncepciu a predložiť ju už na júnovom summite v Solúne akoby potvrdzovala naliehavosť tejto otázky.
Nové bezpečnostné výzvy si vyžadujú aj nové spoločné prístupy a postupy. Ak chce Európa hrať v celosvetovom koncerte dôležitý part, musí zrýchliť tempo pri formovaní spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politiky. V tom nie je čas jej spojencom. NATO potrebuje viac Európy. Napokon je to aj dlhotrvajúca požiadavka USA. Budúci členovia únie sa nevyhýbajú niesť spoluzodpovednosť. Ba čo viac, ponúkajú svoje služby a schopnosti. Skúsenosť najmä z EÚ ukazuje, že to nie je vždy na zahodenie. Bezpečnosť však nie je zadarmo. Určite je však lacnejšia, a to skúsenosť NATO potvrdzuje rukolapne, ak sa nehrá sólo, ale tvorí sa orchester. Občas sa dokonca môže meniť aj dirigent, čo by však profesionálnych hráčov nemalo vyviesť z miery.
StoryEditor