Predložený návrh "malej" novely Ústavy SR poslancami NR SR (P. Paška, M. Číž, M. Mamojka) na zrušenie poslaneckej imunity v oblasti priestupkov nesmeruje z titulu parciálnej otázky k stabilite najvyššieho zákona štátu. Zreteľne odhaľuje slabiny ústavy, konkrétne nízky prah procedurálnych podmienok zmien ústavy. Podľa súčasnej platnej úpravy, proces zmeny ústavy sa prekvapujúco neodlišuje od legislatívneho procesu obyčajných zákonov, až na požiadavku prijatia osobitnou kvalifikovanou väčšinou poslancov parlamentu (90 poslancov).
Je možné, aby Ústava SR sa menila v každom volebnom období, bez ohľadu na rozsah a opodstatnenosť? V minulom volebnom období bolo prijatých päť priamych novelizácií slovenskej ústavy.
V súčasnosti, napriek zriadenej Stálej ústavnej komisii, ktorá mala pripraviť komplexné znenie zmien ústavy, sa vyberá "hrozienko", čím sa znižuje stabilizačná funkcia tohto kľúčového právneho dokumentu.
Z hľadiska prípadných zmien (revízie) ústavy je pikantnou okolnosťou, že ústava neobsahuje úpravu zmeny ústavy ústavným zákonom! Potvrdzuje to i rozhodnutie senátu Ústavného súdu (II US 31/97), podľa ktorého "v platnej Ústave SR nie je výslovné ustanovenie o tom, kedy a ako možno meniť ústavu. Absentujúcu normu ústavy nemožno automaticky stotožniť s čl. 84 ods. 3 ústavy, ktorým sa upravujú podmienky prijatia ústavného zákona".
Nie je to prioritnejší problém na riešenie? Predchádzajúce ústavy, ktoré platili na území Slovenska z roku 1920 a 1968, výslovne upravovali, že ústava sa môže meniť iba ústavným zákonom.
Na dosiahnutie väčšieho spoločenského konsenzu a rigoróznejšieho postupu menenia ústavy, niektoré členské štáty EÚ zvýšili požiadavku na prijatie zmeny ústavy kvalifikovanou väčšinou -- z trojpätinovej väčšiny na dvojtretinovú -- u nás by to predstavovalo teda súhlas 100 poslancov. Inšpiráciou by mali byť aj niektoré ďalšie aspekty mechanizmu ústavných zmien v týchto európskych štátoch, konkrétne nemožnosť zmien ústavy počas piatich rokov, schvaľovanie ústavných zmien nasledujúcim novozvoleným parlamentom, potvrdenie referendom a pod. Obvyklým riešením je aj osobitný počet subjektov, ktoré majú zákonodarnú iniciatívu pri zmene ústavy. Stabilizačná úloha ústavy štátu a jej rešpektovanie vyžaduje precízny procedurálny postup pri jej zmene. Nemôže to byť subjektívne želanie, imidžová priorita smerujúca k dôveryhodnosti zákonodarného zboru a k populistickému vypočutiu hlasu širokej verejnosti.
Darina Ličková, sudkyňa Najvyššieho súdu SR