Malý ohlas v médiách vyvolalo zvolenie Slovenskej republiky za člena Rady OSN pre ľudské práva (RĽP) 21. mája Valným zhromaždením OSN v New Yorku. Slovensko sa 19. júna v Ženeve, sídle RĽP, v spoločnosti 46 ďalších krajín už aj ujalo svojej funkcie na trojročné obdobie. Po pôsobení v Bezpečnostnej rade budeme mať príležitosť zhostiť sa zodpovednej úlohy v ďalšom z prestížnych orgánov OSN -- organizácie 193 štátov sveta.
K postrehu o malom záujme o tento diplomatický úspech patrí aj poznámka, že ani samotné ministerstvo zahraničných vecí nenarobilo príliš veľa rozruchu okolo neho. Ako keby si nebolo isté, či je v súčasnej politickej konštelácii a s disponibilnými kapacitami táto voľba vôbec dobrou správou.
Uchádzanie sa o členstvo v kľúčovom ľudskoprávnom orgáne OSN bolo akousi nesplnenou morálnou povinnosťou Slovenska už dlhšiu dobu. Štát, hlásiaci sa k idei univerzálnosti ľudských práv a hrdiaci sa vysokým štandardom ich dodržiavania, by si mal občas vybrať svoj podiel na presadzovaní deklarovaných princípov i takouto formou.
Úloha slovenskej delegácie bude o to ťažšia, že bude pôsobiť v relatívne malej skupine siedmich krajín Európskej únie, ktorá sa bude musieť zaobísť bez tradičnej podpory Spojených štátov amerických. Tie na protest proti (z ich pohľadu) vykoľajenej reforme ľudskoprávnej mašinérie OSN a pokračujúcej praxi skupiny rozvojových krajín nominovať za členov RĽP nedemokratické režimy, rezignovali na členstvo v rade.
Je očividné, že rada je oproti bývalej komisii menej "politická": zdá sa, že priama, adresná kritika situácie dodržiavania ľudských práv v jednotlivých krajinách sa obmedzuje na zopár naozaj oči kolúcich prípadov (Barma, Darfúr), no a, samozrejme, na otázku Palestíny a Izraelom okupovaných arabských území.
Rada sa preorientovala na komplexný dialóg s jednotlivými štátmi v rámci procedúry tzv. univerzálneho periodického hodnotenia. Slovensko sa skrutíniu tejto procedúry podrobí na budúci rok.
Štáty, kandidujúce na členstvo v rade, si kladú rôzne ľudskoprávne záväzky -- a to tak na globálnej, ako aj vnútroštátnej úrovni. My sme si nadelili výdatnú porciu záväzkov -- až vyvstáva otázka, či pri súčasnej dosť nízkej miere súčinnosti medzi jednotlivými štátnymi a verejnoprávnymi orgánmi ich bude schopná plniť na úrovni, očakávanej od členskej krajiny EÚ. Jedným zo záväzkov je napríklad aj všestranné informovanie verejnosti -- paradoxne však aj táto informácia sa nachádza len na webovej stránke OSN, ale nie na stránke ministerstva zahraničia či úradu vlády.
Jednou z citlivých otázok bude postoj k ratifikácii Opčného protokolu k Medzinárodnému paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Ten zakladá možnosť predkladania individuálnych sťažností proti porušeniu uvedených práv (ide napr. o právo na bývanie, na potravu, na zdravie atď.) štátom. Takáto možnosť bola doteraz daná -- na globálnej i európskej úrovni -- len v prípade občianskych a politických práv.
Postoj Slovenska nebol počas negociácie opčného protokolu jasne čitateľný. Slovensko pritom nemalo problém s Chartou základných práv EÚ, pripojenej k Lisabonskej zmluve, ktorá mnohé hospodárske a sociálne práva pozdvihuje na záväznú úroveň. Revidovanú Európsku sociálnu chartu (1996, dokument Rady Európy) však Slovenská republika zatiaľ neratifikovala. Na pozadí rétoriky o sociálnom štáte je to do istej miery rozporuplný obraz. Vymáhateľnosť hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv je citlivá otázka, aj SR sa k nej bude musieť postaviť tvárou v tvár.
Kálmán Petőcz, bývalý veľvyslanec SR pri OSN v Ženeve