Posledný vývoj na akciových trhoch sa nám môže javiť ako porážka kapitalizmu a slobodného trhu. Na chyby hypotekárnych bánk, ktoré nezodpovedne poskytovali úvery nesolventným klientom, doplácajú aj zdravé firmy, ktorých predmet podnikania nemá s finančným sektorom na prvý pohľad mnoho spoločného. Výpredaj akciových titulov je momentálne živený masívnou reakciou drobných investorov na zásahy štátov a centrálnych bank, ktoré sa snažia obnoviť dôveru nalievaním obrovského množstva kapitálu do bankového sektora a obnoviť tak medzibankovú likviditu.
Dnes sa bojuje na dvoch frontoch. Prvý je evidentný. Ide o boj centrálnych bánk a vlád so zamrznutou likviditou. Do bánk sa nalievajú stále nové peniaze s cieľom podporiť financovanie ekonomiky. Problém však je v tom, že naliate peniaze zostávajú v bilanciách bánk a nie sú posúvané ďalej korporátnemu sektoru. Takisto si banky neveria medzi sebou, lebo nedokážu odhadnúť rizikové aktíva svojej protistrany. Dodané zdroje tak slúžia len na zlepšenie bankových ukazovateľov, najmä ukazovateľov kapitálovej primeranosti. Tento spôsob pomoci sa tak míňa účinku. Prvý rozumnejší prístup zvolil Fed, keď ohlásil priame prefinancovanie korporátneho sektora cez nákup komerčných papierov.
Druhý front predstavuje samotný kapitálový trh a neustále padanie indexov. Na tomto poli dnes neexistuje koordinovaný postup na zastavenie hysterického výpredaja cenných papierov. Treba si uvedomiť, že za každým veľkým inštitucionálnym investorom v skutočnosti stoja milióny drobných klientov. Tí sa teraz snažia za každú cenu zbaviť sa svojich pozícií a dávajú pokyny na predaj. Inštitucionálni investori sú tak nútení odpredávať svoje portóliá s cieľom vyplácania svojich klientov a tlačia tak ceny akcií a iných finančných nástrojov stále nadol.
Prvoradé je obnoviť dôveru v trhy a zastaviť masívne predaje.
Katastrofický scenár si vôbec neviem predstaviť, ale predpokladám, že by sa mohol odohrať aj nasledovne: V dôsledku neobnovenia finančných tokov a zlyhania odberateľsko-dodávateľských vzťahov by nastalo celosvetové zastavenie výrob a prepúšťanie zamestnancov. V dôsledku nedostatku základných tovarov by nastúpila hyperinflácia a peniaze by stratili hodnotu. Zachránený milión z predaja akcií by nám bol nanič, ak by sme nemali kde kúpiť chlieb, a ak by sme zaň museli platiť obrazne 100 000 korún. V záverečnom štádiu by to mohlo viesť až k občianskym vojnám. Zvrat by nastal až obnovením normálnych ekonomických vzťahov na základe celospoločenskej dohody. Verím, že k takémuto niečomu v 21. storočí nepríde, ale musíme všetci niečo pre to urobiť.
Skúsenosti z investovania na akciových trhoch náš učia, že po každom poklese príde rast. Otázne je len to, kedy sa tak stane. Investori, ktorí dnes vykazujú vysoké straty, by mali predĺžiť svoj investičný horizont a v investíciách zotrvať. Zo skúseností môžeme povedať, že ak vydržia znášať nerealizovanú stratu ďalšie mesiace, budú odmenení kladným výnosom. Chybou by bolo takúto stratu zrealizovať, pretože štatistika tvrdí, že výšku svojej pôvodnej investície by cez konzervatívne nástroje dobehli až o niekoľko desiatok rokov. Pri zmene medvedieho trendu na býčí je podstatné, aby boli investori zainvestovaní v prvých dňoch zmeny trendu, inak nástup trhov nezachytia a návrat k nulovému bodu bude trvať o niekoľko rokov dlhšie.
Finanční profesionáli na celom svete by sa teraz mali snažiť ovplyvňovať správanie svojich klientov a sústrediť sa na vysvetľovanie zákonitostí investovania. Ako hlboké nepochopenie tak vyznieva snaha našej vlády otvoriť druhý pilier a ovplyvniť výstup sporiteľov kvôli finančnej kríze. Čím skôr pomôžeme zastaviť paniku, tým skôr z finančnej krízy vyviazneme. Žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Dlžníkmi z hypotekárnych úverov sú totiž fyzické osoby, ktoré svoje dlhy môžu splácať až do smrti.
Roman Scherhaufer, podpredseda výkonného výboru Asociácie obchodníkov s cennými papiermi. Článok vyjadruje jeho osobný názor.