Pri oboznamovaní sa s reakciami väčšiny európskych činiteľov na predčasné parlamentné voľby v Turecku môžeme ľahko upadnúť do stavu pohodlnej spokojnosti. Proeurópsky premiér Erdogan vraj bude môcť pokračovať v nastúpených reformách a v napĺňaní podmienok na vstup Turecka do EÚ.
Kontinuita však nemusí byť v takej hodnotovo roztrieštenej krajine, akou je Turecká republika, zázračným všeliekom. To, čo je pre jedných medicínou, môže byť pre druhých jedom.
Potvrdzujú to islamskí fundamentalisti, podľa ktorých vnáša na sekularizme bazírujúca Európska únia do 73-miliónovej prevažne moslimskej krajiny dekadenciu a skazu. Hospodárska prosperita, ktorou sa chváli staronová vládna, vraj nemôže vyvážiť úpadok hodnôt v nových rámcových podmienkach nastoľovaných Západom.
Pre ortodoxných islamistov je neprijateľná zmierlivá povaha politiky premiéra Recepa Tayyipa Erdogana voči Západu. Hoci Erdogan hovorí o svojej Strane spravodlivosti a rozvoja (AKP) ako o islamskej obdobe európskych kresťanskodemokratických strán, islamisti to nepovažujú za klad, ale zápor. Poukazujú na samotnú Európu, kde sa kresťansky orientované politické subjekty vraj podieľajú spolu s liberálmi na vyprázdňovaní duchovných hodnôt kresťanstva. Po takejto samoamputácii islamisti nielenže netúžia, ale chcú ju zvrátiť.
Táto ostrá rétorika je cudzia umierneným tureckým moslimom. Z ich pohľadu sa dá približovať k Západu bez toho, aby sa islamské spoločnosti museli zriekať svojej podstaty. Erdogan a jeho priaznivci v EÚ prízvukujú práve túto jedinečnú príležitosť vzájomného zbližovania islamského a judeokresťanského sveta.
Turecký experiment je jedinečný v tom zmysle, že islamský štát je na oficiálnej úrovni ochotný podrobiť sa plejáde podmienok stanovených Bruselom, aby sa mohol stať plným členom EÚ. To vyvoláva nervozitu vnútri oboch táborov. Ako presvedčiť skeptickú polmiliardovú populáciu EÚ, že Turecko bude v deň vstupu plne zdieľať spoločné hodnoty pluralitnej demokracie? Ak by dospelo do toho štádia, kde by skončil islam?
Fundamentalisti sú presvedčení, že z islamu by zostal vylúhovaný odvar s premenlivou morálkou diktovanou módou a marketingom. Erdogan to popiera a presvedčuje Turkov - zatiaľ úspešne - že zlatá stredná cesta nemusí znamenať predajnosť viery za zlato (t. j. za priazeň zahraničných investorov), ale skutočne obojstranne prijateľný stred.
Nemálo Európanov straší predstava rozsahu ustupovania islamu v mene kompromisu s Tureckom. Kým Brusel tlačí na Turecko sekularizmom, Ankara by údajne mohla prinútiť Európanov prehlbovať svoj vlastný sekularizmus. Musela by EÚ akceptovať časť islamských pravidiel každodenného života ako univerzálne platných? Nezačala by politická korektnosť dusiť všetkých?
Spojené štáty netrápi ani tak skutočná duchovná nátura Erdogana a vedenia AKP. Znepokojuje ich miera nacionalizmu v tureckej spoločnosti, v mene ktorého sa Ankara vyhráža Iraku inváziou, aby predišla iminentnému ohrozeniu svojej územnej integrity oddielmi kurdských separatistov. Nie všetci Kurdi sú však separatisti a nie všetci separatisti sú vnímaní v Bagdade a vo Washingtone ako hrozba pre Turecko. Aj šéf irackej diplomacie je Kurd, a má za sebou podporu Washingtonu.
Pre susedov i partnerov Turecka sa po tamojších voľbách príliš veľa nezmení. Väčšina doterajších problémov bude pretrvávať a nie je jasné, do akej miery bude staronový premiér motivovaný ich riešiť, keď má teraz za sebou čerstvý mandát masy 47 percent voličov.
Adrian Peter Pressburg, spolupracovník HN